Martin Valihora dnes veľmi dobre vie, prečo sa rozhodol žiť prísne a disciplinovane. Keď si objednáva jedlo v reštaurácii, vždy sa uistí, že v ňom nie je ani stopa alkoholu – dokonca ani taká, ktorá by sa pri varení vyparila. Toto rozhodnutie nevychádza z rozmaru, ale z dlhoročného a bolestného hľadania rovnováhy po tom, ako sa mu podarilo dostať zo závislosti.
Jeho život je dôkazom, že zásadné zmeny prichádzajú nie zo strachu, ale z túžby znovu získať kontrolu nad vlastným životom. V jednom televíznom rozhovore pre reláciu Opri sa o mňa hovoril o tom, že nikdy nechcel zomrieť, aj keď v najťažších chvíľach k tomu nemal ďaleko.
Hudobné korene a detstvo
Hudba sprevádzala Valihoru od detstva. Narodil sa do umeleckej rodiny, kde boli emócie a kreativita prirodzenou súčasťou každodenného života. Jeho stará mama pôsobila v opere, starý otec v divadle a ujo sa venoval hudbe. Podľa rodiny prejavoval cit pre rytmus už ako batoľa. Mama Jana Beláková si spomína, že doma často mizli varešky, pretože z nich jej syn vyrábal provizórne paličky.
Ako dieťa bol neposedný, spoločenský a zvedavý – rád tancoval, vystupoval a zúčastňoval sa rôznych umeleckých aktivít, vrátane dabingu. Rodina o ňom hovorila ako o dieťati, ktoré prišlo na svet z lásky, a verila, že práve to mu dáva vnútornú silu a citlivosť. Už v detstve trávil pri bicích celé hodiny, až raz pri jeho intenzívnom hraní doslova praskla stena v panelákovom byte. Keď sa dostal na konzervatórium, zdalo sa, že pred ním stojí sľubná hudobná budúcnosť – až kým so slobodou po revolúcii neprišli aj temné lákadlá drog, píšu Dobré noviny.
Pád do závislosti
Po roku 1989 sa prostredie v Bratislave prudko zmenilo. Jeho pedagóg Oldrich Petráš spomína, že sa do mesta dostalo množstvo návykových látok, ku ktorým sa mladí dostali bez akýchkoľvek skúseností a obmedzení. Práve v tomto období Martin začal experimentovať a postupne sa dostal do stavu, z ktorého sa nevedel sám vymaniť. Závislosť ovplyvnila aj jeho hudobnú kariéru – koncertoval síce ďalej, ale v najťažšom období predával aj požičané nástroje, len aby získal peniaze na ďalšiu dávku. Neskôr tento čas opísal ako obdobie úplného vyčerpania, keď stratil motiváciu aj životnú energiu a mal pocit, že sa z pasce už nedokáže dostať.
Zlomový okamih
K zmene prispel jeho otec Dušan, ktorý veril, že skutočná pomoc prichádza až vtedy, keď človek dosiahne svoje dno. Odmietol synovi neustále poskytovať záchrannú sieť a veril, že len tvrdý pád ho prinúti hľadať cestu von. Keď Martin zostal bez podpory, uvedomil si, že ak neurobí rozhodujúci krok, jeho život skončí tragicky.
Nastúpil preto na dlhodobú liečbu, počas ktorej sa stretol s odborníkom – primárom Novotným. Práve on v ňom opäť prebudil vieru, že zmysel života sa dá nájsť aj po páde na dno. Terapia bola mimoriadne náročná, lekár mu dokonca odporučil odovzdať kľúče od bytu, aby nemal kam utiecť, keby liečenie nedokončil. Pre jeho matku to bolo bolestivé rozhodnutie, no pochopila, že ide o jedinú šancu. Valihora si spočiatku stanovil cieľ vydržať rok, napokon zostal v liečebni pätnásť mesiacov. Po návrate pochopil, že skutočný boj nevedie s drogou, ale s vlastným vnútorným nastavením.
Nový životný smer
Po tridsiatich rokoch absolútnej abstinencie sa Valihora stal symbolom sebakontroly. Jeho manželka Natália Germáni často hovorí, že jeho disciplína je obdivuhodná – dokáže odmietnuť aj jedlo, v ktorom je len minimálne množstvo alkoholu. Vďaka pevnej vôli a odhodlaniu dokázal svoj život úplne prebudovať. Hudba ho neskôr zaviedla do Spojených štátov, kde absolvoval prestížnu Berklee College of Music a postupne si vybudoval rešpektovanú kariéru na medzinárodnej scéne.
Napriek úspechu však zostal rovnaký – spontánny, otvorený a plný energie. Ľudia, ktorí ho poznajú, ho opisujú ako človeka s nesmierne veľkým srdcom a neochvejnou vierou, že každá situácia má riešenie. Aj jeho manželka priznáva, že ho neprestáva obdivovať a neustále prekvapuje svojou silou. Keď sa dnes so svojou mamou rozpráva o minulosti, hovorí, že v nej už necíti hnev – len hrdosť na to, kam sa jej syn dostal.
