Dlhovekosť sa často prezentuje ako výsledok správnych rozhodnutí. Zdravá strava, pravidelný pohyb, minimum zlozvykov a disciplína. Najnovšie vedecké zistenia však ukazujú, že obraz je oveľa zložitejší a v mnohom aj menej spravodlivý. Významnú časť toho, ako dlho budeme žiť, máme totiž zakódovanú ešte skôr, než začneme riešiť jedálniček či cvičenie.
Výskum zverejnený na portáli Science prináša prekvapivý záver. Podľa vedcov z Weizmann Institute of Science genetická výbava vysvetľuje približne polovicu rozdielov v dĺžke života medzi ľuďmi. Nejde teda o zanedbateľný vplyv, ale o faktor, ktorý sa vyrovná všetkým ostatným návykom dokopy.
Dlhé roky panoval názor, že gény zohrávajú pri starnutí len vedľajšiu úlohu. Tento pohľad však skresľovali dáta, s ktorými vedci v minulosti pracovali. Do štatistík sa totiž započítavali aj úmrtia spôsobené nehodami, infekciami či násilím, ktoré s biologickým starnutím nemali nič spoločné.
V minulých storočiach ľudia vo veľkom umierali na choroby, ktoré dnes vieme liečiť alebo im predchádzať. Tuberkulóza, cholera či iné infekcie boli dôsledkom zlých hygienických podmienok a nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, nie slabých génov. Keď sa tieto prípady zahrnuli do analýz, vplyv genetiky sa prirodzene javil menší, než v skutočnosti je.
Nová štúdia k problému pristúpila inak. Vedci analyzovali rozsiahle databázy dvojčiat zo Švédska a Dánska, vrátane prípadov, keď súrodenci vyrastali oddelene. Zároveň použili pokročilé matematické modely, ktoré dokázali odlíšiť biologické starnutie od náhodných faktorov.
Riziko s pribúdajúcimi rokmi
Zásadným zistením bolo, že s pribúdajúcim vekom rastie podiel takzvaných vnútorných príčin smrti. Inými slovami, čím je človek starší, tým menšiu rolu zohrávajú nehody či infekcie a tým viac rozhodujú procesy prebiehajúce v organizme. Práve tento vzťah umožnil vedcom presnejšie určiť, kde sa končí náhoda a kde začína genetika.
Súčasťou výskumu boli aj simulácie takzvaných virtuálnych dvojčiat. Vďaka nim mohli vedci modelovať situácie, ktoré v reálnom svete nie je možné sledovať. Napríklad scenár, v ktorom by ľudia neumierali na vonkajšie príčiny, ale výlučne na následky biologického starnutia. Po odstránení tohto šumu sa genetický vplyv stal oveľa výraznejším.
Výsledok zapadá do obrazu známeho z iných oblastí. Výška, kognitívne schopnosti či sklon k určitým ochoreniam sú z veľkej časti geneticky podmienené. Dĺžka života sa k týmto vlastnostiam teraz radí tiež.
Neznamená to však, že životný štýl stráca význam. Gény neurčujú presný okamih smrti, ale nastavujú hranice, v ktorých sa človek pohybuje. Prostredie a správanie rozhodujú o tom, či sa priblíži k hornému alebo dolnému okraju tohto rozpätia.
Zmysel má preto neporovnávať sa s výnimočnými prípadmi. Ak sa v rodine dožívajú ľudia vysokého veku v dobrom zdraví, často ide o kombináciu genetických predispozícií. Ak takýto príklad chýba, neznamená to automaticky zlý osud, ale skôr väčší dôraz na faktory, ktoré má človek vo vlastných rukách. Kontrola tlaku, hladiny cukru, pravidelný pohyb, kvalitný spánok a prevencia majú v takom prípade ešte väčší význam.
Pre vedu má zistenie o 50 % genetickom vplyve zásadný význam. Ak by gény vysvetľovali len malý zlomok dlhovekosti, hľadanie konkrétnych mechanizmov by bolo mimoriadne náročné. Pri takto vysokom podiele však dáva zmysel identifikovať biologické procesy, ktoré starnutie spomaľujú alebo urýchľujú.
Pre farmaceutický výskum je to jasný signál, že existujú cesty, ktoré možno cielene ovplyvniť. Ide napríklad o opravu DNA, bunkové starnutie či chronický zápal. Aj preto sa čoraz viac pozornosti venuje liekom a terapiám, ktoré sa nesústredia len na následky starnutia, ale priamo na jeho mechanizmy.
