V Poprade stojí budova, ktorá kedysi poháňala tatranské električky, no dnes sýti duše. Tatranská galéria je monument industriálnej éry, kde sa prach z uhlia premenil na umelecký pigment.
Máloktorá technická stavba mala také šťastie, aby ju po vyradení z prevádzky v 60. rokoch nenechali napospas buldozérom. Popradská parná elektráreň z roku 1908 však tento súboj s časom vyhrala a pretransformovala sa na moderný stánok kultúry, ktorý víta cestujúcich hneď po vystúpení z vlaku. Píšu o tom spravy.stvr.sk.
Zrod galérie sprevádzala prirodzená túžba umelcov, ktorí v Tatrách hľadali inšpiráciu. Nechceli, aby ich plátna končili len v súkromných bytoch, ale túžili po kontakte s verejnosťou.
„Keď prichádzali umelci do Tatier tvoriť, maľovať, chceli, aby ich diela mali možnosť aj vzhliadnuť ľudia, aby neviseli len v obývačkách, a tak vznikla myšlienka zriadiť tatranskú galériu,“ spomína na začiatky riaditeľka Anna Ondrušeková. Inštitúcia dlho kočovala medzi Smokovcami, až kým natrvalo nezakotvila v secesných priestoroch popradskej elektrárne.
Umenie definitívne vyhnalo hlučné turbíny
Cesta k dnešnej podobe galérie však nebola priamočiara. Po páde režimu sa sen o premene starej továrne na galerijný priestor zdal byť len utópiou. Rekonštrukcia pamiatky trvala dlhých pätnásť rokov a vyžiadala si množstvo energie aj vyjednávania. Dnes je stavba príkladom takzvanej technickej secesie, ktorej trvácnosť berie dych aj súčasným architektom.
Detailné ornamenty a poctivé murivo dokazujú, že stavitelia na začiatku 20. storočia nepoznali slovo „provizórne“. „Stavitelia si naozaj dali tak na tom záležať, že dnes obdivujeme trvácnosť tejto stavby, krásne vyskladané ornamenty, ktoré sú typické pre taký druh technických stavieb z tohto začiatku 20. storočia, nielen u nás, ale aj v zahraničí,“ dodáva riaditeľka.
Vzácne plátna zachránili pred dlhoprstými
Za oponou výstavných sál sa skrýva depozitár, ktorý je skutočnou pokladnicou severného Slovenska. Na relatívne malej ploche je tu sústredených vyše 3 300 diel – od klasickej maľby a sochy až po modernú fotografiu a úžitkové umenie.
Najstaršie kúsky v zbierkach pochádzajú až z roku 1780. Azda najvýraznejšou časťou fondu je ucelená kolekcia Jana Hálu.
Jeho stála expozícia vo Važci sa pred viac ako dvoma desaťročiami stala obeťou lúpeže, no najhodnotnejšie obrazy našli bezpečný prístav práve v Poprade.
Podľa riaditeľky je fascinujúce sledovať, ako slovenské ľudové motívy oslovujú cudzincov: „Máme teraz ucelenú zbierku takmer 30 diel od Jana Hálu, ktorého stála expozícia vo Važci bola pred viac ako 20 rokmi vykradnutá. Máme jedny z tých najhodnotnejších, najkrajších diel, ktoré sa dostali do našej galérie. Minule prišli japonskí turisti a boli nadšení z Jana Hálu.“
Bývalá fabrika vyrába nečakané zážitky
Hoci turbíny dávno utíchli, prázdnoty sa tu báť nemusíte. Galéria si dala za cieľ nebyť len tichým archívom, ale živým organizmom. Premenila sa na „továreň na zážitky“, kde sa biele steny pravidelne otriasajú pod zvukmi koncertov, divadelných predstavení či tanečných čísel. Industriálna minulosť budovy dodnes vplýva na každého, kto prekročí jej prah.
Filozofia riaditeľky a jej tímu je jasná: človek sem nemá prísť len niečo vidieť, ale má tu získať novú silu. „Hneď na začiatku sme si dali motto, že z tejto budovy chceme urobiť nielen suchopárnu galériu, ale že to má byť pokračovaním továrne. Že to nebude továreň na elektrinu, ale továreň na zážitky. Pre návštevníkov sa snažíme robiť, aby sa tu cítili dobre, aby energia, ktorá tu zostala z pôvodných turbín, prešla na nich,“ uzatvára Ondrušeková.
