Slovenský hokej sa ocitol pod nemilosrdným drobnohľadom jedného z najrešpektovanejších športových médií na svete. Portál The Athletic, ktorý patrí pod mediálne impérium New York Times, zverejnil rozsiahlu a miestami až mrazivú analýzu, ktorá demontuje romantickú predstavu o systémovom návrate hokejovej bašty pod Tatrami na svetovú mapu.
Skúsený americký novinár Mark Lazerus vo svojom texte otvorene pomenúva to, čo si mnohí fanúšikovia doteraz len šepkali – súčasná generácia hviezd na čele s Jurajom Slafkovským nie je výsledkom funkčného štátneho systému, ale skôr zúfalého boja obetavých rodičov proti veterným mlynom korupcie a neefektivity.
Táto tvrdá facka zo zámoria prichádza v čase, keď sa slovenská verejnosť opäť začala spoliehať na svetlejšie zajtrajšky, no realita opísaná v americkej analýze naznačuje, že pod nablýskaným povrchom bronzových medailí stále pretrvávajú systémové chyby.
Od sĺz v Soči po nečakaný výbuch talentov
Mark Lazerus nezačína svoj text oslavou, ale návratom do temného obdobia nášho hokeja. Pripomína rok 2014 a olympiádu v Soči, kde Slovensko potupne prehralo so Slovinskom. Vtedy Jaroslav Halák takmer so slzami v očiach vyslovil vetu, ktorá sa stala symbolom úpadku celého jedného športového odvetvia.
Halák vtedy priznal, že kým pred štyrmi rokmi mal tím hráčov v najlepšom veku, v roku 2014 ich už nebolo kým nahradiť. „Nikto neprichádza. Nemáme žiadnych mladých, ktorí by prichádzali,“ cituje Lazerus vtedajšiu brankársku oporu. Nasledovala dekáda trápenia, počas ktorej sa národný tím potácal na hranici postupu do štvrťfinále a mládežnícky systém prakticky neexistoval.
V texte dostáva priestor aj bývalý reprezentant Michal Handzuš, ktorý potvrdzuje, že v danom období vyzeral stav hokeja u nás katastrofálne. „Nevychovávali sme veľa hráčov. Nemali sme mládežnícky program ako ostatní v modernom hokeji. V tom čase to vyzeralo naozaj zle,“ priznáva Handzuš pre The Athletic.
Potom však prišiel zlom v podobe Juraja Slafkovského, Šimona Nemca či Dalibora Dvorského. Lazerus však kladie zásadnú otázku: Je slovenský hokej skutočne späť, alebo ide len o šťastnú náhodu a jednu unikátnu generáciu, ktorá sa objavila napriek systému, nie vďaka nemu?
Špinavé tajomstvo: Systém v skutočnosti nefunguje
Najkritickejšia časť analýzy prichádza v momente, keď autor odhaľuje to, čo nazýva malým špinavým tajomstvom slovenského hokeja. Podľa Lazerusa súčasné hviezdy nie sú produktom oficiálneho slovenského systému. Slafkovský a ďalší talentovaní mladíci sú totiž výsledkom alternatívnych projektov, ktoré si rodičia museli vybudovať a zafinancovať sami mimo oficiálnych zväzových štruktúr. Štatistika, ktorú americký novinár uvádza, je priam zdrvujúca: zo 14 Slovákov draftovaných v rokoch 2022 a 2023 bolo až osem z tohto súkromného tímu. „To nie je dôkaz fungujúceho systému, ale skôr dôkaz rodičovskej iniciatívy,“ píše autor pre prestížny zámorský portál.
Tieto slová nepriamo potvrdzujú aj dávnejšiu kritiku samotného Juraja Slafkovského, ktorý sa nebál otvorene hovoriť o rodinkárstve a korupcii v mládežníckych kategóriách. Slafkovský v minulosti naznačil, že nominácie do mládežníckych tímov boli často o známostiach a strachu ľudí, ktorí sa báli, že ich dieťa nebude hrať, ak nepôjdu „po ruke“ funkcionárom. Lazerus vo svojej analýze síce nepoužíva slovo korupcia priamo v každej vete, no jeho závery o rodinkárstve a neefektívnom plytvaní zdrojmi dávajú Slafkovského slovám obrovskú váhu.
Chýbajúca infraštruktúra a boj o ľadovú plochu
Okrem morálnych a systémových zlyhaní poukazuje The Athletic aj na žalostný stav slovenskej infraštruktúry. Michal Handzuš v článku vysvetľuje, že Slovensko je chudobnejšia krajina než hokejové veľmoci ako Fínsko alebo Švédsko, čo sa priamo odráža na počte a kvalite štadiónov. V niektorých slovenských mestách je podľa neho pretlak detí, ktoré nemajú kde trénovať, zatiaľ čo v iných regiónoch sú štadióny prázdne, pretože tam hokej nemá dostatočnú základňu. Tento nepomer vytvára neefektívne prostredie, ktoré bráni pravidelnej produkcii talentov.
Dalibor Dvorský v texte potvrdzuje, že hlavným motorom úspechu mladých Slovákov zostávajú rodiny. „V skutočnosti je to hlavne o rodičoch. Obetujú pre nás veľa, aby sme boli draftovaní vysoko, to nám pomáha. Neviem, či sa doma zásadne niečo zmenilo. Je to lepšie, určite, ale stále je pred nami veľa práce,“ hovorí otvorene nádejný útočník. Dvorského slová len podčiarkujú pocit, že súčasná renesancia je skôr „partizánskou“ akciou odhodlaných jednotlivcov než výsledkom národnej stratégie.
Slafkovský ako inšpirácia, nie ako spasiteľ
Záver analýzy Marka Lazerusa pre portál The Athletic vyznieva ako varovný prst pre všetkých, ktorí by sa chceli uspokojiť s aktuálnymi úspechmi. Hoci svet tlieska progresu slovenskej reprezentácie a Slafkovský je vnímaný ako tvár novej generácie, skutočná nádej nie je v ňom samotnom. „Skutočnou nádejou slovenského hokeja nie je Slafkovský sám o sebe, ale to, čo môže znamenať a koho môže inšpirolať,“ uzatvára autor. Ak sa však systém zásadne neposilní a neočistí od starých praktík, tento návrat na výslnie môže byť podľa Američanov len krátkym zábleskom v dejinách.
Slovenský hokej sa momentálne nachádza na križovatke. Buď dokáže vybudovať férový a pravidelne fungujúci systém, ktorý nebude závislý len od peňaženiek rodičov, alebo zostane krajinou, ktorá produkuje hviezdy len vďaka zhode šťastných okolností. Svet nás vidí a varuje nás – je čas prestať sa spoliehať na zázraky a začať riešiť špinavé tajomstvá, o ktorých už vie aj prestížny New York Times.
