Predstavte si, že váš mozog zrazu prestane veriť tomu, čo vidia vaše oči, a namiesto toho vám začne premietať staré filmy z vášho vlastného vnútra.
Presne toto sa deje v hlave pod vplyvom psychedelík, kedy sa hranica medzi vonkajším svetom a osobným archívom zážitkov definitívne rozpadá. Píše o tom aj portál SciTechDaily.
Vedci z Porúrskej univerzity v Bochume konečne rozlúskli mechanizmus, ktorý stojí za bizarnými víziami, a ich zistenia menia náš pohľad na to, ako si vlastne v každej sekunde vytvárame obraz o realite.
Psychedelické látky fungujú ako rafinovaní únoscovia, ktorí sa v mozgu viažu na špecifické serotonínové receptory typu 2A. Práve tie sú zodpovedné za to, že vizuálne centrum v zadnej časti hlavy začne ignorovať signály prichádzajúce z okolitého prostredia.
V momente, keď sa informácie o skutočnom svete stanú pre vedomie nedostupnými, mozog sa ocitne v prázdnote, ktorú musí niečím zaplniť. Riešenie hľadá vo vnútri. Jednoducho siahne po úlomkoch spomienok a začne ich skladať do nového, halucinačného obrazu.
„Znamená to, že vizuálne informácie o veciach, ktoré sa dejú vo vonkajšom svete, sa stávajú pre naše vedomie menej prístupnými. Aby náš mozog vyplnil túto medzeru v skladačke, vkladá do nej úlomky z pamäti – halucinuje,“ vysvetľuje proces Callum White, hlavný autor štúdie. Mozog teda neprodukuje halucinácie z ničoho, ale recykluje to, čo už v hlave máte uložené, len to robí bez kontroly reality.
Tím odborníkov sledoval tento posun v reálnom čase pomocou pokročilého optického zobrazovania. Kľúčom k úspechu boli geneticky upravené myšky, ktoré v konkrétnych mozgových bunkách produkovali fluorescenčné proteíny. Vedci tak presne videli, ktoré neuróny práve „svietia“ a ako medzi sebou komunikujú jednotlivé vrstvy kôry. Zistili, že psychedeliká spúšťajú v mozgu rytmické vlny s frekvenciou 5 Hz. Tieto pomalé oscilácie fungujú ako most medzi zrakovým centrom a oblasťou zodpovednou za pamäť.
Výsledný stav pripomína bdelý spánok. Keď sa komunikácia medzi týmito regiónmi zintenzívni, vedomie prestáva sledovať prítomný okamih a začína sa orientovať podľa vnútorných dát. Podľa profesora Dirka Janckeho, ktorý výskum viedol, ide o funkčnú zmenu, pri ktorej vnímanie závisí oveľa viac od minulých skúseností než od toho, čo sa práve deje pred očami.
Tieto poznatky však majú oveľa hlbší význam než len pochopenie „tripov“. Psychológovia a lekári vidia v psychedelikách obrovský potenciál pri liečbe depresií a chronických úzkostí. Ak vieme, ako tieto látky potláčajú dominanciu vonkajších vnemov a vyťahujú na povrch pamäťové stopy, môžeme tento proces využiť na prepísanie deštruktívnych myšlienkových vzorcov.
Lekársky dohľad je tu nevyhnutný. Pod kontrolou by tieto substancie mohli selektívne vyvolávať pozitívne spomienky a pomáhať pacientom odnaučiť sa negatívne reakcie na svet okolo nich. Profesor Jancke predpokladá, že budúcnosť prinesie personalizované terapie, ktoré využijú presne tento moment, kedy je mozog najviac prístupný vnútornej rekonštrukcii.
