Rýchle jedlá zohrievané v mikrovlnke šetria čas, no ich plastové obaly môžu predstavovať skrytý problém. Nová analýza upozorňuje, že označenie „vhodné do mikrovlnnej rúry“ nemusí znamenať bezpečnosť pre zdravie. Mikroplasty a chemické prísady sa môžu uvoľňovať priamo do potravín – a ich dopady sa netýkajú len ľudského tela, ale aj životného prostredia.
Symbol „microwave safe“ vyvoláva dojem, že obal je pri zohrievaní neškodný. Podľa správy organizácie Greenpeace International sa však toto tvrdenie zvyčajne vzťahuje iba na to, že nádoba sa neroztaví alebo nedeformuje. Nehovorí nič o tom, či sa z plastu do jedla neuvoľňujú mikroskopické častice alebo chemické látky.
Analýza 24 vedeckých štúdií poukazuje na to, že počas niekoľkých minút ohrievania môže do pokrmu prejsť státisíce mikro- a nanoplastových fragmentov, uviedol portál Euronews. Jedna z citovaných prác zaznamenala po piatich minútach v mikrovlnnej rúre 326-tisíc až 534-tisíc drobných častíc uvoľnených do potravinového simulantu. Nanoplasty sú pritom natoľko malé, že sa môžu dostať do krvného obehu či orgánov.
Chemikálie, ktoré nemajú čo hľadať v jedle
Plastové materiály obsahujú tisíce prísad – od stabilizátorov po zmäkčovadlá. Odhady hovoria o viac než 4 200 potenciálne rizikových chemických zlúčeninách. Väčšina z nich nie je v oblasti obalov na potraviny detailne regulovaná.
Výskumníci upozorňujú, že minimálne 1 396 chemikálií používaných v plastoch určených na kontakt s jedlom už bolo identifikovaných v ľudskom organizme.
Niektoré z nich sú spájané s onkologickými ochoreniami, narušením hormonálnej rovnováhy, problémami s plodnosťou či metabolickými poruchami.
Vyššia teplota, dlhší čas zohrievania, poškodené nádoby alebo mastné jedlá – ktoré chemikálie lepšie absorbujú – zvyšujú množstvo látok prenikajúcich do pokrmu.
V mnohých krajinách sa posudzujú limity migrácie konkrétnych chemických látok, no samostatné hranice pre mikroplastové častice zatiaľ chýbajú. V rámci Európskej únie sa obaly na potraviny riadia odporúčaniami European Food Safety Authority, ktoré sa zameriavajú na známe chemické zlúčeniny. Samotné mikroskopické plastové fragmenty však nemajú stanovené osobitné limity.
Environmentálne organizácie tvrdia, že aj tlak priemyslu prispel k pomalému prijímaniu prísnejších pravidiel.
Problém sa nekončí pri konzumácii. Plastové obaly zaťažujú planétu počas celého svojho životného cyklu – od ťažby fosílnych palív cez energeticky náročnú výrobu až po likvidáciu.
Jednorazové podnosy a fólie sa často skladajú z viacerých vrstiev materiálu, čo sťažuje ich recykláciu. Po rozklade sa menia na mikro- a nanoplasty, ktoré sa hromadia v pôde, riekach i oceánoch. Takto sa môžu opätovne dostať do potravového reťazca.
Aj keď sa plast zaradí do recyklačného procesu, jeho kvalita sa postupne zhoršuje a prídavné látky sa môžu opätovne uvoľňovať do nových výrobkov.
Plastové balenia a rastúci trh
Produkcia plastov má podľa odhadov do roku 2050 viac než zdvojnásobiť objem. Obalové materiály predstavujú približne 36 % celosvetovej spotreby plastov, uvádza International Energy Agency.
Trh s hotovými jedlami balenými v plastoch už presahuje hodnotu 160 miliárd eur a podľa analýz spoločnosti Towards FnB by sa mohol do roku 2034 priblížiť k 300 miliardám eur. Údaje publikované platformou Statista uvádzajú, že v roku 2024 sa globálne vyrobilo 71 miliónov ton hotových jedál, čo predstavuje priemerne 12,6 kilogramu na osobu.
Mikroplasty v ľudskom tele
Prítomnosť mikroplastov bola potvrdená v rôznych častiach tela – v mozgu, srdci, semenníkoch, žalúdku, lymfatických uzlinách či placente. Stopy sa našli aj v materskom mlieku, moči, sperme a dokonca v prvotnej stolici novorodencov.
Prehľadová štúdia vedcov z University of California, San Francisco naznačila možné súvislosti medzi expozíciou mikroplastom a ochoreniami tráviacej či dýchacej sústavy, ako aj potenciálne prepojenie s rakovinou hrubého čreva a pľúc, zverejnila Univerzita Stanford.
V marci 2024 publikoval odborný časopis The New England Journal of Medicine výskum pacientov po operácii cievnych plátov. Tí, u ktorých sa v tkanive našli mikroplasty, mali v nasledujúcich rokoch vyššie riziko infarktu, mozgovej príhody či úmrtia.
Riziko môže byť vyššie u detí, ktorých orgány sa ešte vyvíjajú. Lekárka Kara Meister zo Stanford Medicine skúmala detské mandle odstránené pri operáciách a v mnohých vzorkách našla plastové častice – nielen na povrchu, ale aj hlboko v tkanive. V jednom prípade identifikovali fragmenty teflónu viditeľné pod mikroskopom.
Vedci sa snažia vyvinúť presnejšie metódy merania, pretože sledovanie nanoplastov je technicky náročné. Chýbajú štandardizované postupy a viac než 10-tisíc chemikálií používaných pri výrobe plastov komplikuje hodnotenie rizík.
Hoci výskum napreduje, stále nie je jasné, ako dlho mikroplasty zotrvávajú v tele ani ako na ich účinky vplýva genetika či životné prostredie. Priamy dôkaz príčinnej súvislosti je ťažké získať, keďže plast je všadeprítomný a nemožno vytvoriť kontrolnú skupinu úplne bez expozície.
Odborníci však upozorňujú, že narastajúci počet štúdií poukazuje na potrebu rýchlej reakcie. Diskusia sa presúva aj na globálnu úroveň, kde sa pripravuje medzinárodná dohoda OSN o plastoch, ktorá by mohla sprísniť pravidlá pre používanie rizikových prísad.
