Začiatok roka býva plný plánov. No podľa prieskumu Pew Research Center z roku 2024 sa takmer tretina ľudí vzdá aspoň časti svojich predsavzatí už do konca januára a viac než desatina ich opustí úplne všetky ciele.
Podobne dopadol aj výskum The Associated Press-NORC Center for Public Affairs Research, ktorý ukázal, že medzi najčastejšími cieľmi figuruje viac pohybu a lepšia starostlivosť o zdravie. Teória je jasná – pohyb znižuje riziko chorôb, podporuje psychickú pohodu a predlžuje život. Prax však za vedomosťami často zaostáva.
Psychologička Diana Hill sa tejto téme venovala aj v rozhovore s lekárom Sanjay Gupta v podcaste Chasing Life. Upozorňuje, že vedieť o prínosoch pohybu ešte neznamená konať.
Štatistiky hovoria jasne: iba približne štvrtina populácie sa hýbe v odporúčanej miere. Dôvod? Vnútorné bariéry. Niekto sa vyhovára na nedostatok času, iný na únavu alebo fakt, že je „celý deň na nohách“. Mozog dokáže byť presvedčivým advokátom pohodlia.
Hill spolu s biomechaničkou Katy Bowman rozobrala tieto výhovorky v knihe I Know I Should Exercise, But…, kde analyzujú mentálne pasce, ktoré nás od pohybu odrádzajú.
Podľa Hill nie je odhodlanie trvalý stav, ale skôr premenlivá vlna. Ráno si človek nadšene rezervuje večernú lekciu cvičenia, no popoludní už môže mať úplne inú náladu. Očakávať, že chuť bude konštantná, je nereálne.
Otázkou teda nie je, ako sa cítiť motivovaný neustále, ale ako konať aj vtedy, keď nadšenie poklesne.
1. Iný pohľad na čas
Jednou z najčastejších prekážok je pocit, že deň je príliš krátky. Hill však tvrdí, že problém často nespočíva v objektívnom nedostatku hodín, ale v tom, ako s nimi narábame.
Pohyb sme si zvykli zaradiť do kategórie „voľný čas“. Vzniká tak dilema: ísť po práci cvičiť alebo vybaviť nákup? Takéto buď–alebo myslenie zužuje možnosti.
Alternatívou je model „aj–aj“. Schody na letisku môžu poslúžiť ako tréning so záťažou v podobe kufra. Čakanie na dieťa počas športového zápasu sa dá využiť na chôdzu okolo ihriska. Pohyb nemusí byť oddelenou položkou v kalendári.
Hill hovorí o koncepte „time affluence“ – subjektívnom pocite, že máme dostatok času. Tento pocit sa zvyšuje, keď robíme veci, ktoré považujeme za zmysluplné.
Ak sa pohyb stane súčasťou hodnotných aktivít, môžeme paradoxne nadobudnúť dojem, že času máme viac, nie menej.
2. Nájdite dôvod, ktorý je osobný
Univerzálne argumenty o zdraví nemusia stačiť. Pre niekoho je hnacím motorom prevencia ochorení, pre iného túžba byť prítomný pre rodinu.
Hill opisuje skúsenosť so svojím synom, ktorý ju pozval na školský cyklovýlet. Hoci mala obavy z neistoty a možného pádu, uvedomila si, že jej skutočnou motiváciou je spoločný čas. Prekonanie strachu jej otvorilo nové možnosti – nielen fyzicky, ale aj mentálne.
Dôležité je zastaviť sa pred automatickým „nie“ a preskúmať, či za ním nestojí iba nepohodlie.
3. Prostredie ako tichý spojenec
Naše okolie výrazne ovplyvňuje správanie. Ak po príchode domov víťazí gauč, možno je čas upraviť priestor tak, aby podporoval aktivitu.
Nemusí ísť o radikálne riešenia. Stačí mať tenisky pripravené pri dverách alebo podložku na cvičenie rozloženú v obývačke. Čím menej prekážok medzi vami a pohybom, tým vyššia šanca, že sa rozhodnete konať.
Samotná aktivita následne podporí vyplavovanie dopamínu a serotonínu, čím sa vytvorí pozitívna spätná väzba.
4. Láskavosť k sebe ako základ
Mnohých brzdí hanba z vlastného tela či obavy z nedostatočnej výkonnosti. Hill odporúča pristupovať k sebe tak, ako by sme pristupovali k blízkemu človeku.
Sebasúcit znamená všímať si prítomný okamih bez tvrdého hodnotenia. Uvedomiť si, že pochybnosti má väčšina ľudí, aj keď to navonok nevidno. Normalita neexistuje ako pevná norma – každý zápasí s niečím iným.
Keď sa k sebe správame miernejšie, dokážeme byť empatickejší aj voči okoliu.
5. Malé kroky, veľký efekt
Ambiciózne plány môžu zlyhať práve pre svoju veľkosť. Lepšou stratégiou je začať minimom, ktoré je reálne splniteľné každý deň.
Ak je desaťminútová prechádzka priveľa, skúste dve minúty. Krátke úseky počas dňa sa postupne nazbierajú. Hill využíva desaťminútové prestávky medzi klientmi na natiahnutie alebo krátku chôdzu. Šesť takýchto blokov vytvorí hodinový pohyb bez pocitu obrovskej záťaže.
Na záver Hill zdôrazňuje, že fyzická aktivita presahuje rámec prevencie chorôb. Ide o spôsob, akým chceme žiť a aký príklad dávame okoliu.
Ak je motivácia naviazaná na hodnoty – rodinu, komunitu, osobný rast – má väčšiu šancu pretrvať. Dlhodobá výdrž nevzniká zo strachu ani tlaku, ale z vedomia, že konáme v súlade s tým, kým chceme byť.
