Pred pár dňami sme si pripomenuli 53. výročie najtragickejšieho únosu československého lietadla z roku 1972 do Západného Nemecka. Prípad, ktorý vtedajší režim prezentoval ako chladnokrvnú vraždu pilota Jána Mičicu, však podľa dokumentaristu Petra Vránu z Prahy skrýva oveľa zložitejšie pozadie. V diskusii v relácii V tieni zločinu na Televízii Spark Vrána podrobne rozobral, čo sa vtedy na palube odohralo a ako sa príbeh únosu stal symbolom doby neslobody.
„Tí mladí ľudia túžili po slobode, nemali v Československu žiadnu perspektívu. Po vstupe sovietskych vojsk sa snažili legálne dostať von, no keď to nešlo, uchýlili sa k zúfalému činu. Mali dve zbrane, ktoré si nikdy predtým nevyskúšali, a tie prepašovali na palubu lietadla pod sukňami dievčat,“ opisuje Vrána.
Na palube lietadla Slov-Air boli dvaja slovenskí piloti Ján Mičica a Dominik Chrobák a desiatka mladých, ktorých vtedy označovali za „vlasaté máničky“. „Bola to dohoda, že po štyroch minútach letu, keď si Ľubomír Adamica zloží bundu, ostatní sa vrhnú na cestujúcich. Medzi nimi boli aj predstavitelia vtedajšej leteckej spoločnosti a konštruktér lietadla. Personálne zloženie na palube bolo veľmi výbušné,“ dodáva dokumentarista.
Nešťastná náhoda či vražda?
Počas únosu sa situácia rýchlo vyhrotila. Adamica vytiahol zbraň a prikázal pilotom zmeniť kurz na západ. „Bol však napadnutý riaditeľom Clementisom, ktorý ho objal v páse a dostal pažbou do hlavy. Lietadlo letelo na západ, ale únoscovia podľa lodného kompasu zistili, že sa vracia späť na Prahu. Ľubomír Adamica natiahol zbraň, ktorá bola zo staršej vojny a stačilo málo, aby vyšla rana. Bohužiaľ, stalo sa,“ spomína Vrána.
Výstrel zasiahol pilota Mičicu, ktorý na mieste zomrel. Lietadlo následne bezpečne pristál kopilot Dominik Chrobák, ktorý tvrdil, že krv zaplavila prístroje a do Nemecka letel len podľa manuálneho kompasu.
Archívy odhalili nové fakty
Po roku 1990 sa v nemeckých archívoch objavili nové dôkazy. „V správe plukovníkov Šňupárka a Vorla, ktorú som objavil až po rokoch, bolo jasne napísané, že ŠTB vedela, že nešlo o vraždu, ale o výstrel pri zápase o zbraň. Pilot bol zranený na ruke a strela šla zdola nahor. Na nemeckej strane odstránili z tela pilota časti tkaniva, kde by boli viditeľné splodiny a jeho šaty si ponechali,“ vysvetľuje Vrána.
Podľa tejto druhej pitvy výstrel nešiel zozadu do krku, ale naopak – zo smeru hrudníka smerom von krkom. „Zabitie a vražda je diametrálny rozdiel pri posudzovaní tejto tragédie. V Nemecku sa to však prezentovalo ako senzačná vražda a medzi pilotmi došlo k štrajku. Odmietali lietať medzi Prahou a Frankfurtom, kým nebudú únoscovia vydaní,“ dodáva. Vtedajšia moc v Československu trvala na verzii úkladnej vraždy. Výpovede svedkov boli synchronizované a podľa Vránu „všetci štyria páni klamali, že v okamihu výstrelu sa Ľubomíra Adamicu nikto nedotýkal. Bola to taká poprava.“
„V médiách išli neustále správy: Žiadame vydanie vrahov. Ja som mal 16 rokov a tomu všetkému som veril. Starší ľudia to brali s rezervou, ale my mladí sme boli obeťami mediálneho tlaku,“ spomína dokumentarista na atmosféru doby.
Osudy únoscov
Po pristátí v Nemecku boli únoscovia zadržaní a držaní v izolácii. „Keby ste boli 17 mesiacov v izolácii a mali by ste 18, 19, 20 rokov, čo by sa stalo s vašou psychikou? Ja si to vôbec neviem predstaviť,“ hovorí Vrána. V Bavorsku v tom čase panovala atmosféra strachu po útoku palestínskeho komanda na olympiáde a vlnách únosov. „Nemci ich brali ako Luftpiraten. Proti Nemcom to bol jednoduchý prípad, žalobca Majer komunikoval s Prahou a synchronizovali výpovede,“ opisuje Vrána.
Osudy desiatky mladých boli tragicky poznačené. „Päť z nich bolo diskdžokejov, žili v centre Prahy, po návrate zo zahraničia mali skúsenosť so slobodou, no komunistická polícia ich začala prenasledovať. Slučka sa uťahovala, tak zvolili zúfalý čin. Väčšina z nich skončila tragicky, pokazili si životy,“ sumarizuje Vrána.
Prípad sa stal aj súčasťou populárnej kultúry, jeden diel Majora Zemana bol natočený priamo podľa tejto udalosti. „Režimu sa to hodilo. Všetci tí hypíci boli vykreslení ako osoby zavrhnutiahodné, ktorí už v Prahe plánovali vraždu pilota. Do dneška majú ľudia túto verziu v hlavách,“ konštatuje dokumentarista.
Zlyhali aj Nemci
Podľa Vránu vyšetrovanie zlyhalo aj na nemeckej strane. „Druhý deň po tragédii lietadlo vyexpedovali, nebola žiadna rekonštrukcia, odstránili pilotovi šaty a časti tela, kde by boli splodiny. Na západonemeckej strane prebiehali veľmi zvláštne úkony. Komunikovali s českou STB, aj keď navonok tvrdili, že vrahov nevydajú,“ tvrdí. Po roku 1989 požiadali únoscovia o amnestiu, ktorú im prezident Václav Havel udelil, hoci podľa Vránu neboli odsúdení, takže ju vlastne nepotrebovali. „Bol to všetko mediálny povrch,“ hovorí.
Režim nútil k zúfalým činom
Vrána odmieta vnímať prípad len cez prizmu výstrelu. „Žili sme v neslobode a niektorí ľudia chceli odísť. Nežiadali výkupné, len chceli preletieť hranicu a vystúpiť. Bol to zúfalý čin mladých ľudí, ktorí už nevedeli, ako ďalej žiť,“ hovorí. Podľa dokumentaristu bola príčina jednoznačná. „Keď ľuďom totalitný režim zoberie možnosť sebarealizácie, môže to vyústiť do zúfalých činov. Mnohí exulanti si aj v zahraničí siahli na život, lebo to nevedeli vydržať. Ja sám som odišiel do exilu v roku 1981, desať rokov po nich, ale nemusel som unášať lietadlo, ušiel som cez Juhosláviu,“ priznáva Vrána.
Aj po viac ako polstoročí prípad stále rozdeľuje spoločnosť. „Stále nie sme schopní jednoznačne vyhodnotiť túto tragédiu z doby neslobody, prečo sa mladí ľudia uchýlili k zúfalému činu. Je to šialená vec a oni si tým pokazili životy. Je to ohromná tragédia, ktorá do dnešného dňa straší. Po dlhých 53 rokoch by už bolo priam hodné tento prípad uzavrieť. Pravda leží v šanónoch. Každý môže prísť do archívu a hodnotiť fakty, aby prišiel k podobnému záveru, k akému som prišiel ja. Nič iné neexistuje,“ uzatvára Vrána. Pravda o únose lietadla z roku 1972 stále čaká na svoje definitívne objasnenie.
Sledujte reláciu V tieni zločinu každý piatok o 19:00 na TV Spark
