Hoci táto profesia nie je rozšírená a mnohým sa môže zdať netradičná, aj na Slovensku nájdeme odborníkov, ktorí sa venujú balzamovaniu zosnulých. Ich práca prebieha v tichom prostredí a každodenný kontakt so smrťou berú ako súčasť svojej služby. Ich cieľom nie je rozlúčka, ale zachovanie úcty a ľudskej dôstojnosti.
Proces balzamovania je technicky náročný a časovo nákladný – môže zabrať aj viac než osem hodín. Ako vysvetľuje thanatopraktiker Radoslav Pekar, ktorý má s touto prácou viac než osemročné skúsenosti, ide o zákrok, pri ktorom sa pomocou špeciálneho zariadenia vpravujú konzervačné látky priamo do ciev, aby sa spomalil rozklad tela. Za svoju kariéru sa podieľal na príprave stoviek zosnulých na poslednú rozlúčku.
Podľa Pekara, ak je telo správne zabalzamované, môže si zachovať svoj stav aj po dobu dvanástich mesiacov. Zdôrazňuje, že balzamovanie umožňuje upraviť zosnulého do takej miery, že výsledný vzhľad je maximálne dôstojný – podobný prístupu, aký sa využíva pri verejnom vystavení významných osobností, ako napríklad pápežov.
Tradícia s hlbokým významom
Balzamovanie nie je v modernom svete žiadnou raritou, najmä ak ide o úmrtie vysokopostavených predstaviteľov cirkvi. Už v starovekom Egypte malo tento proces hlboký náboženský význam, spájaný s nesmrteľnosťou. V európskom prostredí bola táto praktika po stáročia vyhradená najmä cirkevným hodnostárom a panovníkom.
Historik Dominik Ferenčík pripomína, že aj významné duchovné autority v minulosti podliehali podobným postupom. Dnes by však nepoužil označenie mumifikácia, ale skôr thanatopraxia – pojem, ktorý vystihuje moderný prístup k úprave zosnulého. Ide podľa neho o súčasnú vedu a remeslo, ktoré zabezpečuje, aby telo vydržalo v zachovalom stave až do samotného pohrebu.
Aj keď sa balzamovanie na Slovensku nevyužíva pravidelne, vníma sa ako prejav rešpektu, spoločenského statusu, ale aj duchovného presvedčenia. V konečnom dôsledku však nesie hlavné posolstvo – pripomienku, že smrť je prirodzenou súčasťou nášho života.
