Kríza na Blízkom východe ukázala hranice vplyvu a moci Číny, ktorá súperí s USA o pozíciu najmocnejšieho štátu na svete. Zatiaľ čo Washington podnikol v Iráne vojenské kroky, Peking radšej neriskoval a obmedzil sa na diplomatické výzvy, poznamenávajú pozorovatelia. Tvrdia však, že Čína môže zo situácie ťažiť a konať ako racionálny aktér usilujúci sa o mier.
Po vypuknutí vojny na Blízkom východe sa Čína postavila na stranu Iránu, odsúdila izraelské útoky a vyzvala na prímerie. Spolu s Ruskom a Pakistanom predložila Bezpečnostnej rade OSN návrh rezolúcie, v ktorej vyzvala na okamžité a bezpodmienečné prímerie, informujú The New York Times. Okrem toho však neponúkla významnú pomoc Iránu, ktorý je jej významným obchodným partnerom a na ktorého dodávky ropy majú pre Čínu životne dôležitý význam.
V porovnaní so Spojenými štátmi vystupuje v popredí odmeraná reakcia Pekingu. Americké vojenské lietadlá zaútočili na trojicu iránskych jadrových zariadení na príkaz prezidenta Donalda Trumpa. Peking je hlavným geopolitickým vyzývateľom Washingtonu, ale boli to práve USA, ktoré napli svaly v konfliktoch zmietanom regióne.
Pozorovatelia tvrdia, že vývoj na Blízkom východe ukazuje limity Číny v regióne. „Pekingu chýbajú diplomatické zručnosti aj ochota riskovať, aby mohol okamžite zasiahnuť do tejto rýchlo sa meniacej a nestabilnej situácie a myslieť si, že ju dokáže úspešne zvládnuť,“ konštatuje odborník na Čínu Jude Blanchette z americkej spoločnosti RAND Corporation pre AP News. Čínska vláda sa podľa neho snaží zostať „obozretným aktérom, ktorý sa vyhýba riziku“.
„Čínska stopa v Perzskom zálive je obchodná, nie vojenská. Keď lietajú rakety, jej toľko vychvaľované strategické partnerstvo s Iránom sa scvrkne na vyhlásenie,“ poukazuje Craig Singleton z think tanku Foundation for Defense of Democracies na rozdiel medzi mocenskými ambíciami Číny a jej skutočným vplyvom: „Peking chce zľavnenú iránsku ropu a novinové titulky mierového sprostredkovateľa, pričom necháva Washington znášať riziká tvrdej sily.“
Čínske obchodné záujmy
Čína sa už dlho snaží pôsobiť ako diplomatický hráč, ktorý dokáže spájať protichodné sily. V roku 2023 sprostredkovala dohodu medzi Iránom a Saudskou Arábiou, dlhoročnými regionálnymi rivalmi. Jej diplomatické úsilie odráža hospodárske záujmy Číny, v ktorých Teherán zohráva úlohu ako hlavná súčasť čínskej mamutej obchodnej iniciatívy Pásmo a cesta. Jeho oslabenie je tak de facto oslabením Číny v regióne.
Peking nechce, aby napätie ohrozovalo kľúčové dodávky ropy z Blízkeho východu. Podľa odhadov USA ide približne 80 až 90 % ropy vyvážanej Iránom do Číny, pričom všetka prechádza cez Hormuzský prieliv, ktorý je hlavnou prepravnou trasou pre medzinárodné dodávky ropy a plynu.
USA si túto závislosť od Číny uvedomujú. Americký minister zahraničných vecí Marco Rubio vyzval Peking, aby tlačil na Teherán, aby neuzatváral Hormuzský prieliv ako odvetu za izraelské a americké údery. Liu Cung-i, analytik zo Šanghajského inštitútu pre medzinárodné štúdie pre The Washington Post tvrdil, že Peking považuje žiadosť USA za pokryteckú: „USA začali vojnu a teraz žiadajú Čínu, aby presvedčila Irán, aby neuzatváral Hormuzský prieliv. Je to nezmyselná a podlá drzosť.“
Čína okamžite odsúdila útok USA ako porušenie Charty OSN, ktoré len zvyšuje napätie na Blízkom východe. Čínsky veľvyslanec pri OSN Fu Chong uviedol, že USA poškodili svoju dôveryhodnosť. Analytici tvrdia, že zásah USA zrejme Čínu znepokojuje, pretože Trumpova asertívnejšia politika by mohla znamenať, že Washington bude ochotnejší zasiahnuť aj v prípade čínskej snahy o „znovuzjednotenie“ Taiwanu s Čínou.
Príležitosť démonizovať USA
Zásah USA na Blízkom východe je však aj príležitosťou pre Čínu. Peking dlhodobo vykresľuje USA ako vojnového štváča, ktorý destabilizuje svet, zatiaľ čo Čínu prezentuje ako racionálneho aktéra usilujúceho sa o mier a bezpečnosť. „Čína bude mať teraz väčšiu príležitosť hovoriť o tom, že USA sú rušivým aktérom a potenciálnou hrozbou. Tento naratív presadzuje najmä na globálnom Juhu,“ poznamenáva Ja Ian Chung, politológ zo Singapurskej národnej univerzity.
Číne môže vyhovovať aj to, že americká pozornosť sa sústreďuje inde a nie toľko na jej aktivity v Tichomorí. Začiatkom tohto mesiaca americká lietadlová loď, ktorá mala pôvodne priplávať do prístavu vo Vietname, namiesto toho zamierila na Blízky východ. Jej vyslanie sa považovalo za odkaz Číne. Ak by sa USA priamo, nadmerne a dlhodobo angažovali na Blízkom východe, Peking by mohol mať prospech, že tým USA vyčerpávajú svoje zdroje na odstrašenie Číny. Chung varuje, že Čína by potom mohla dokonca prehodnotiť svoju stratégiu voči Taiwanu.
