Pre Mariku Gombitovú bol život plný svetla, až kým neprišiel jeden osudový zlom. Dňa 30. novembra sa mala večer predstaviť v Brne na koncerte so skupinou Modus, no už od rána jej nebolo dobre, trápila ju chrípka. Zavolala preto kolegovi Jankovi Lehotskému s prosbou, či by vystúpenie nevedeli zrušiť. Jeho odpoveď bola však nekompromisná, koncert musel byť.
Napriek horúčke sa na pódium napokon postavila. Po vystúpení ju čakala ďalšia rana: dozvedela sa, že skupina Modus sa rozpadá, píšu Dobré noviny. Zostala v tom sama, bez istoty, čo bude ďalej. So slzami v očiach nasadla do auta a spolu s kamarátkou Andreou sa vybrali na cestu späť do Bratislavy. Vonku zúrila snehová búrka a cesty boli pokryté snehom. Počas jazdy si pustili pesničky z filmu Neberte nám princeznú v nádeji, že im to spríjemní dlhú cestu.
Marika si ešte pamätá, ako zrazu na ceste zbadali veľký závej. Vozidlo naň narazilo, stratilo kontrolu a niekoľkokrát sa prevrátilo, kým sa nezastavilo mimo vozovky. Marika, vtedy len dvadsaťštyriročná, nebola pripútaná, a tak ju náraz vymrštil z auta von. Zostala uviaznutá pod vozidlom, kým ju nevytiahli ľudia, ktorí náhodne zastavili pri nehode. Cítila prudkú bolesť po celom tele, no nie v nohách. Tie akoby zrazu prestali existovať.
Mysleli si, že neprežije
V nemocnici podstúpila viacero zákrokov a následne jej zdravotný stav skomplikoval zápal pľúc. Museli ju polohovať tak, aby sa nezadusila. V tom čase nedokázala rozprávať ani sa poriadne nadýchnuť, no napriek tomu počula, ako si zdravotníci medzi sebou šepkajú, že zrejme neprežije. Niektorí ju dokonca ľutovali. Tvrdili, že na ňu ľudia čoskoro zabudnú. Aj keď jej nikto otvorene nepovedal, že je ochrnutá, postupne to začala tušiť. Keď sa pri jej posteli rozplakala kamarátka Eva a na otázku prečo len zažartovala, že sa jej nedarí schudnúť, Marike došlo, že ide o niečo vážnejšie. Všetko sa jej vyjasnilo, keď ju navštívila sestra Helena.
Tá jej vtedy povedala: „Marika, možno sa stane zázrak a ty ešte budeš chodiť.“ Pre Mariku to bolo prvýkrát, čo niekto otvorene naznačil, že následky nehody môžu byť trvalé. Dovtedy nikto túto realitu nevyslovil.
Nehoda ju nezničila
Aj keď bola pripútaná na vozík, Marika to nevzdala. Po rehabilitáciách sa okolo nej šepkalo, že je to „tá speváčka, čo havarovala“. No práve v tom období jej zavolal Kamil Peteraj s ponukou vystúpiť na Bratislavskej lýre. V tom čase ešte ledva sedela, ale prijala výzvu. Šesť mesiacov po nehode sa objavila na javisku a prvýkrát od nehody necítila bolesť, namiesto nej prišiel pocit radosti. Ako sama opísala, bol to záblesk šťastia po dlhom čase.
Jej najväčšou oporou bola kamarátka Eva, ktorá ju po nehode prichýlila vo svojom byte v Petržalke. Počas nasledujúcich rokov Marika absolvovala až jedenásť operácií, vrátane jednej v Moskve, no stav sa nezlepšil. Ochrnutie sa rozšírilo až na brušné svaly a bránicu, takže pri mnohých činnostiach potrebovala pomoc iných. Otvorene priznala, že bez ľudí okolo seba by to nezvládla.
Zlom prišiel v roku 2002. Začala ju opatrovať nová osoba, s ktorou si však vôbec nesadli. Medzi nimi vznikali konflikty, no Marika neurobila potrebný krok a ošetrovateľku neprepustila. Postupne sa úplne odstrihla od sveta – prestala vychádzať z bytu a takmer nikoho nepúšťala dnu, spomínala pre iDnes.cz. Ľudia si mysleli, že trpí sociálnou fóbiou, no ona jednoducho nemala silu ani fyzickú, ani psychickú. Jej jediným kontaktom so svetom bola sestra Helena, ktorú opatrovateľka pustila k nej ako výnimku, keďže išlo o rodinu.
Najväčšia opora v rodine
S odstupom času to speváčka nevníma ako krivdu. Naopak, verí, že každý musí niesť následky vlastných rozhodnutí. Zmierila sa s myšlienkou, že život strávi medzi štyrmi stenami, v tichu a samote. Až o deväť rokov neskôr sa všetko začalo meniť. Keď opatrovateľka na týždeň odišla, Mariku navštívila jej najlepšia priateľka Andy. Tá okamžite kontaktovala Evu a spoločne začali konať. Vďaka ich energii a podpore sa Marika po rokoch odhodlala opäť vyjsť medzi ľudí.
„Keď sa nad tým dnes zamýšľam, sama nechápem, ako som to mohla zvládnuť. Často sa pýtam: Marika, ako si to celé vydržala?“ zamýšľa sa speváčka v úprimnej spovedi. „Mala som šťastie, že tí z mojich priateľov, ktorí mi vtedy zostali, mi stále opakovali, že budem zase spievať. Aj keď boli dni, keď som tomu neverila. Ich podpora mi ale pozvoľna vracala odvahu a silu. V núdzi človek naozaj spozná priateľov a ja som im za to nesmierne vďačná. A rovnako tak mojim verným fanúšikom, ktorí mi verili a po celý čas pri mne stáli,“ uviedla na záver.
