Vanesa Legát sa s toxickým rodičovstvom stretla na vlastnej koži, avšak práve jej dcéra jej ukázala, že cesta výbuchov, kriku a frustrácie nebude tá správna. Prostredníctvom sociálnych sietí pomáha aj ostatným rodičom a zvyšuje povedomie o stále často praktizovanom toxickom rodičovstve, ktoré sa v mnohých prípadoch prenáša z generácie na generáciu a je tak vnímané ako správny výchovný prístup. Potláčanie detských emócií či vynútená poslušnosť uberajú deťom z dôvery k rodičom a z dlhodobého hľadiska sa premietnu aj v dospelosti. Deti potrebujú vedenie, pravidlá aj hranice, ale na to, aby ich rešpektovali, musia najprv poznať ich význam. Rodič nemusí byť dokonalý, stačí, keď je pre dieťa vzorom práve v rešpektovaní vlastných stanovených pravidiel.
Ako by mal vyzerať vzťah medzi rodičom a dieťaťom? Je to o autorite či rovnocennosti?
Väčšina z nás vyrastala v prostredí, kde bol rodič neotrasiteľnou autoritou a dieťa malo „poslúchať“. Dnes už vieme, že takýto vzťah môže viesť k odcudzeniu, strachu a pocitu, že lásku si treba zaslúžiť správnym správaním. Na druhej strane, úplná rovnocennosť v zmysle rovnakých práv a povinností tiež nefunguje. Dieťa stále potrebuje vedenie, hranice a bezpečný rámec. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom by mal byť postavený na rešpekte a jasnom vedení. Rodič je ten, kto má viac skúseností, lepšie zvláda emócie a dokáže ukázať dieťaťu, ako funguje svet, ale zároveň dieťa nie je jeho „podriadený“, ktorého treba ovládať strachom alebo slepou poslušnosťou.
Výskumy ukazujú, že keď rodič kombinuje pevné hranice s empatiou, deti sa cítia bezpečne, lepšie spolupracujú a do života si odnášajú zdravé sebavedomie. Naopak, ak rodič len prikazuje bez vysvetlenia, často to vedie k vzdoru alebo k tomu, že dieťa stratí dôveru vo vlastné pocity a potreby. Nejde teda o to, či je rodič „šéf“, alebo či sú si s dieťaťom rovní. Ide o vzťah, kde rodič stojí pevne, ale nie tvrdohlavo, kde dieťa vie, že sa naňho môže spoľahnúť, ale zároveň ho rešpektuje.
Čo je príčinou generačnej traumy a ako ju prerušiť?
Generačná trauma vzniká, keď si nezahojené zranenia a výchovné vzorce prenášame z generácie na generáciu. Ak rodičia nepoznali inú výchovu než krik, tresty alebo emocionálnu nedostupnosť, je veľká šanca, že ich nevedomky zopakujú aj pri svojich deťoch. Prerušiť tento cyklus znamená uvedomiť si zdedené vzorce a začať reagovať inak. Namiesto kriku hľadať pochopenie, namiesto odmietnutia ponúknuť blízkosť. „Tu sa to končí“ – to je rozhodnutie, ktoré mení nielen nás, ale aj budúcnosť našich detí.
Čo je toxické rodičovstvo a prečo by sa mu mala venovať väčšia pozornosť?
Toxické rodičovstvo nie je len o fyzickom násilí alebo extrémnych prípadoch zanedbávania. Ide o dlhodobé vzorce správania, ktoré dieťaťu spôsobujú emocionálnu ujmu, napríklad neustála kritika, manipulácia, ponižovanie, ignorovanie pocitov alebo podmieňovanie lásky poslušnosťou. Problém toxického rodičovstva je, že veľa detí si až v dospelosti uvedomí, že vyrastali v nezdravom prostredí. Dovtedy si nesú pocity viny, nízke sebavedomie či strach z odmietnutia, pretože boli vychovávané v presvedčení, že ich hodnota závisí od toho, ako dobre sa správajú.
Toxickému rodičovstvu treba venovať viac pozornosti, pretože veľa nezdravých vzorcov je v spoločnosti stále považovaných za normálne. Frázy ako „takto sme to robili vždy“ často ospravedlňujú správanie, ktoré dieťaťu ubližuje. Čím viac sa o tom bude hovoriť, tým viac rodičov si uvedomí, že môžu vychovávať bez kriku, manipulácie a strachu, ale stále s jasnými hranicami.
Netajíte sa tým, že ste sa kedysi takisto ocitli v úlohe toxickej matky. Čo vás podnietilo k zmene? A ako sa vaša zmena prejavila na vašej dcére?
Bod zlomu prišiel, keď som po jednom výbuchu nervov videla, ako moja dcéra sklopila oči a stiahla sa. Nehádala sa, neplakala, len sa snažila byť nenápadná. V tej chvíli mi došlo, že ju učím presne to, čomu som sa chcela vyhnúť, že si raz možno odnesie do života pocit, že musí potláčať svoje emócie, aby si zaslúžila lásku.
Nešlo o to, že by som ju nemilovala. Len som nevedela, ako inak zvládnuť frustráciu, únavu, nekonečné opakovanie tých istých vecí. No, keď som pochopila, že môj hnev nie je problém môjho dieťaťa, ale môj vlastný, začala som hľadať spôsoby a vzdelávať sa v tom, ako ho lepšie regulovať. Moja dcéra sa začala meniť spolu so mnou. Už sa nebála prísť za mnou, keď niečo pokazila. A prestala ma testovať, pretože pochopila, že moje reakcie sú predvídateľné a spravodlivé.
Aké sú prioritné zásady, ktorými sa ako rodič riadite? Čo vám pomáha držať sa na míle od toxického rodičovstva?
Najdôležitejšie pre mňa je uvedomenie, že moja dcéra nie je môj nepriateľ. Nerobí veci preto, aby ma nahnevala alebo skúšala moju trpezlivosť. Jej správanie má dôvod, a keď sa ho snažím pochopiť namiesto toho, aby som okamžite reagovala hnevom, úplne to mení dynamiku nášho vzťahu. Držím sa tiež zásady, že ja som tá, kto nastavuje náladu nášho vzťahu. Ak chcem, aby ma moja dcéra rešpektovala, musím jej ukázať rešpekt ako prvá. Ak chcem, aby zvládala svoje emócie, musím jej byť príkladom. A napokon, nečakám od seba dokonalosť. Občas zvýšim hlas, občas urobím niečo, čo ma mrzí, ale rozdiel oproti minulosti je v tom, že viem prevziať zodpovednosť, ospravedlniť sa a ukázať svojej dcére, že chyby sú normálne. Tým ju učím, že aj ona môže byť nedokonalá a stále bude milovaná.
V čom spočíva pravidlo 5 ku 1? Prečo by ho mal poznať a dodržiavať každý rodič?
Pravidlo 5 ku 1 vychádza z výskumov psychológa Johna Gottmana a hovorí, že na každý jeden negatívny zážitok alebo kritickú poznámku by malo pripadať 5 pozitívnych interakcií. Deti si totiž negatívne skúsenosti zapamätajú intenzívnejšie, preto ak vo vzťahu prevažuje kritika, krik, alebo odmietnutie, oslabuje sa ich sebaobraz aj dôvera k rodičovi. Neznamená to, že rodič nemôže nastavovať hranice, ale to, že dieťa potrebuje dostatok láskavých momentov, ako sú objatia, povzbudenia, prijatie či spoločný smiech.
Akú úlohu v rodičovstve zohráva emočná rovnováha a ako ju docieliť?
Obrovskú. Rodič, ktorý je neustále v strese, vyčerpaný a na pokraji nervov, nemôže od seba očakávať, že bude pokojne riešiť detské výbuchy a ich nekonečné „prečo“. Deti si totiž neberú príklad z toho, čo im hovoríme, ale z toho, ako sa správame. Ak často vybuchujeme alebo sa uzatvárame do seba, učia sa to isté. Naopak, ak vidia, že dokážeme zvládať aj náročné situácie prevažne s kľudom, získavajú istotu, že aj veľké emócie sa dajú spracovať bez kriku a stresu.
Emočná rovnováha ale neznamená, že rodič nikdy nezvýši hlas alebo sa nerozčúli. Ide skôr o to, ako rýchlo sa dokáže vrátiť späť do pokoja a ako si uvedomí, čo ho vyviedlo z miery. Pomáha spomaliť reakcie, dať si pauzu, venovať sa aj sebe a hlavne nezabúdať, že aj rodič je len človek. Keď sa naučíme regulovať vlastné emócie, nielenže sa doma žije ľahšie, ale dávame deťom najlepší možný príklad do života.
Aké sú z vášho pohľadu najväčšie chyby, ktorých sa rodičia dopúšťajú v domnienke, že konajú správne?
Jednou z najväčších chýb je viera, že dobré správanie si treba zaslúžiť. Veľa rodičov nastavuje lásku a prijatie podmienečne. „Keď sa pekne správaš, dostaneš pochvalu. Keď si neposlušná, ignorujem ťa alebo trestám.“ Dieťa sa tak učí, že jeho hodnota závisí od výkonu a nie od toho, kým je.
Ďalšou častou chybou je potláčanie detských emócií. Vety ako: „neplač, nič sa nestalo, alebo to nie je dôvod byť smutný“ učia dieťa, že jeho pocity sú neplatné. Lenže ak sa nenaučí spracovať svoje emócie v detstve, bude s nimi bojovať aj v dospelosti.
Rodičia tiež často veria, že musí existovať okamžitý rešpekt a poslušnosť. Ale rešpekt sa nedá vynútiť hrozbami či trestami, vzniká prirodzene, keď dieťa cíti bezpečie a dôveru. A napokon, veľa rodičov sa snaží byť dokonalými, kontrolovať všetko a vyhýbať sa chybám. Lenže deti nepotrebujú dokonalých rodičov, potrebujú rodičov, ktorí vedia priznať chybu a poučiť sa z nej.
Ako si poradiť s nerešpektujúcim dieťaťom? Čo nám dokáže pomôcť? A čo, naopak, ešte viac uškodí?
Dieťa sa nerodí nerešpektujúce. Ak nepočúva, vzdoruje alebo odmieta spolupracovať, zvyčajne je za tým buď nenaplnená potreba, alebo nejasné hranice. Najdôležitejšie je nehľadať riešenie len v samotnom správaní, ale pozrieť sa na jeho príčinu. Ak dieťa nerešpektuje pravidlá, môže to byť preto, že sú nejasné, meniace sa alebo ich vníma ako nespravodlivé. Pomáha, keď rodič nastaví pevné, ale láskavé hranice, sám ide príkladom a snaží sa porozumieť tomu, čo dieťa prežíva.
Najväčšiu škodu spôsobí silový prístup, ktorý síce môže priniesť okamžitú poslušnosť, ale nie skutočný rešpekt. Ak rodič používa krik, tresty alebo ponižovanie, dieťa síce môže ustúpiť, ale buď zo strachu, alebo z pocitu bezmocnosti. Rovnaký efekt má manipulácia či ignorovanie jeho potrieb. Ak chceme, aby nás dieťa rešpektovalo, musíme mu ukázať, ako rešpekt vyzerá, nie vynútenou poslušnosťou, ale vzťahom, v ktorom sa cíti bezpečne a vypočuté.
Ako je to s krikom? Aké má postavenie v komunikácii medzi rodičom a dieťaťom?
Krik je často prvá reakcia na frustráciu. Rodič má pocit, že ho dieťa nepočúva, že už stokrát povedal to isté, a tak zvýši hlas, aby získal kontrolu. Krátkodobo to funguje. Dieťa sa zľakne a urobí, čo sa od neho chce. Dlhodobo si z toho ale neodnáša pochopenie hraníc, len strach alebo odpor. Rodičia si však niekedy myslia, že bez kriku to nejde, pretože dieťa na pokojné slová nereaguje. Problém nie je v tom, že nepočúva, ale skôr v tom, že necíti skutočné spojenie. Neznamená to, že rodič nikdy nezvýši hlas. Ak sa však stáva pravidelným komunikačným nástrojom, dieťa si naň buď zvykne a prestane reagovať, alebo sa naučí potláčať vlastné emócie zo strachu z nepochopenia.
Ako sa pozeráte na situácie, kedy dieťa dostane po zadku? Patrí to do výchovy?
Fyzické tresty boli dlho považované za bežnú súčasť výchovy, ale dnes už vieme, že dieťa skôr zastrašujú. Keď rodič dá dieťaťu po zadku, dosiahne jediné – okamžité zastavenie nežiaduceho správania zo strachu. No dieťa pritom nerozumie, prečo to, čo robilo, nebolo v poriadku, len sa naučí spájať poslušnosť s bolesťou alebo ponížením. Mnohé výskumy (napr. štúdie Elizabeth Gershoff) už dokazujú, že fyzické tresty môžu u detí zvyšovať agresivitu, znižovať schopnosť regulovať emócie a narúšať dôveru k rodičovi. Ak chceme, aby deti rešpektovali hranice, potrebujú pochopiť ich význam, nie sa ich báť. Preto som presvedčená o tom, že dávať dieťaťu po zadku nie je o výchove, ale o krátkodobej kontrole. Skutočná výchova spočíva v tom, že rodič učí dieťa správaniu cez vlastný vzor, komunikáciu a dôslednosť – nie cez strach, či nebodaj bolesť.
Ako by sme mali zareagovať pri typickej scéne v supermarkete, kedy dieťa „robí cirkus“ napríklad kvôli sladkostiam, ktoré mu rodič odmieta kúpiť?
Najdôležitejšie je nebrať si to osobne a nereagovať hneď krikom či trestom. Dieťa sa nesnaží rodiča manipulovať, len prežíva silnú frustráciu, ktorú nevie samo zvládnuť. Malé dieťa ešte nemá dostatočne vyvinutú časť mozgu, ktorá je zodpovedná za reguláciu emócií. Prvým krokom je empatické uznanie jeho emócií, napríklad: „Vidím, že tú čokoládu veľmi chceš a si nahnevaná. Chápem, že je to pre teba ťažké.“ Potom je dôležité pevne a láskavo trvať na svojom rozhodnutí, napríklad: „Dnes sladkosti nekupujeme. Môžeš si ale vybrať, či chceš pomôcť s ukladaním ovocia do košíka, alebo sa držať mojej ruky, kým to dokončíme.“ Ak sa situácia vyhrotí, pomôže presun na pokojnejšie miesto a dať dieťaťu priestor na upokojenie. Najhoršie, čo môže rodič urobiť, je podľahnúť tlaku a ustúpiť, pretože tým len posilní vzorec, že krikom sa dajú meniť pravidlá.
Mnoho rodičov v takej chvíli spanikári, pretože majú pocit, že všetci na nich pozerajú a odsudzujú ich. Tomu rozumiem, ale výchova nie je predstavenie pre okolie. Dieťa nepotrebuje rodiča, ktorý sa riadi tým, čo si pomyslia cudzí ľudia, ale takého, ktorý zvládne situáciu pokojne. Takéto situácie sa ešte nejakú dobu budú opakovať, na to sa treba pripraviť, ale ak rodič pravidelne reaguje stále rovnako – pevne a pokojne, dieťa sa postupne naučí zvládať frustráciu bez výbuchov a pochopí, že cez túto hranicu nie je možné ísť.
