Na Pennsylvania Avenue začal Jelcin kričať na agentov tajnej služby, aby mu zavolali taxi. Prezident totiž dostal chuť na pizzu. Situácia sa stávala čoraz bizarnější, keď Jelcin neochotne odmietal vrátiť sa do svojho luxusného ubytovania a pokračoval v hádke s agentmi.
Clinton neskôr spomínal, že Jelcin svoju pizzu nakoniec dostal, ale o deň neskôr sa pokúsil o útek znova. Tentokrát sa mu dokonca podarilo prejsť bezpečnostnou kontrolou a dostať sa do suterénu, kde ho strážnici považovali za nezvaného návštevníka. Incident nakoniec vyriešili ruskí a americkí agenti, Jelcin však bol na chvíľu skutočne v nebezpečenstve.
Jelcinove nočné výlety boli dlhú dobu utajované. Na verejnosť sa dostali až po rokoch vďaka knihe „The Clinton Tapes“ od Taylora Branche, kde sa odhalili mnohé zákulisné príbehy z Clintonovej éry.
Jelcinove eskapády stále vrhajú tieň na jeho politické dedičstvo. Jeho alkoholizmus sa postupne zhoršoval, na verejnosti sa potácal a padal, čo samozrejme priťahovalo pozornosť médií. Po jeho smrti v roku 2007 Der Spiegel zhrnul jeho kariéru titulkom „Vzostup a pád opitého cára“.
Možno to bolo kruté, ale presne to odzrkadľovalo Jelcinovu rozporuplnú osobnosť – na jednej strane bol reformátor, na druhej strane človek, ktorý bol ovládaný osobnými démonmi, ktorí často zatienili jeho politické úspechy. Sám Clinton uznával, že šéf Kremlu bol komplikovaná postava.
„Boris Jelcin bol ruský patriot, ktorý veril, že demokracia je jediný spôsob, ako obnoviť postavenie Ruska v 21. storočí. Počas celého svojho prezidentovania neúnavne pracoval na dosiahnutí tohto cieľa, na úkor svojho zdravia, ale vo veľkom prospechu svojho národa,“ povedal po Jelcinovej smrti.
„Riskoval svoj život, aby zabránil puču, a potom tlačil Rusko vpred cez ekonomické ťažkosti a politické nepokoje k partnerstvu s bývalými nepriateľmi zo studenej vojny a členstvu v G8,“ spomínal Clinton, ktorý sa spolu s Vladimirom Putinom zúčastnil Jelcinovho pohrebu v moskovskom chráme Krista Spasiteľa.
Naopak v Rusku sú Jelcinove podnapité eskapády vnímané ako symbol slabosti a poníženia po rozpade ZSSR. A aj mladší predstavitelia opozície už na jelcinovskú éru pozerajú bez sentimentu, pre ktorých divoká privatizácia v 90. rokoch nie je vedľajším efektom transformácie, ale predohrou putinovského autoritárstva.
