Zatiaľ čo palestínske hnutie Hamas označilo rozhodnutie Paríža za „pozitívny signál“, Izrael reagoval s ostrým nesúhlasom. Premiér Benjamin Netanjahu označil Macronov krok za „odmenu pre teroristov“ a niektorí ministri dokonca otvorene volajú po anexii Západného brehu Jordánu.
Spojené štáty, dlhoročný spojenec Izraela, sa k rozhodnutiu postavili rovnako odmietavo. Šéf americkej diplomacie Marco Rubio ho označil za „nezodpovedné gesto“, ktoré podľa neho slúži propagande Hamasu a uráža pamiatku obetí útokov z 7. októbra.
Emmanuel Macron bol dosiaľ známy najmä ako zástanca kolektívnych diplomatických riešení. Jeho samostatné oznámenie o uznaní Palestíny preto mnohí vnímajú ako odvážny, no osamotený ťah. Plánovaný samit o Blízkom východe s podporou Rijádu a EÚ padol kvôli rastúcemu napätiu, a tak sa Paríž rozhodol konať nezávisle.
Elyzejský palác však naznačil, že Francúzsko nebude v septembri osamotené: „Veríme, že sa pridajú aj ďalší,“ vyhlásil nemenovaný poradca prezidenta pre stanicu CNN. Macron dúfa, že jeho čin rozhýbe aj ostatné veľmoci k podobnému kroku.
Francúzska podpora Palestíny má hlboké korene
Tento krok nie je vo francúzskej politike úplnou novinkou. Podpora Palestíny sa datuje už do 60. rokov, keď Charles de Gaulle kritizoval izraelskú vojnu v roku 1967. V roku 2014 francúzsky parlament dokonca hlasoval za uznanie Palestíny, no vláda tento návrh vtedy formálne nepretavila do rozhodnutia.
Macronovo najnovšie oznámenie tak nie je náhlym obratom, ale skôr vyústením dlhodobej línie francúzskej zahraničnej politiky.
Aj keď samotné uznanie Palestíny nič nezmení na zúfalej situácii v Gaze, môže poslúžiť ako dôležité diplomatické gesto. Mnohí v ňom vidia iskru nádeje pre prebudenie zaspatej medzinárodnej komunity a možnosť, že sa črtajúca diplomatická lavína dotkne aj ďalších veľmocí.
Zároveň však zostáva otázkou, či tento krok nepríde pre obyvateľov Gazy neskoro. Pre mnohých z nich totiž ide o boj o prežitie – a ten sa počíta v dňoch, nie v mesiacoch.
