Modrý, krvavý, bledý – rôzne pomenovania Mesiaca znejú síce poeticky, no zároveň vyvolávajú zmätok. Za každým z týchto názvov sa skrýva jav, ktorý síce ovplyvňuje, ako našu prirodzenú družicu vnímame, no realita je ďaleko jednoduchšia, než by sa mohlo zdať. Veda totiž ponúka presné a často až ohromujúco zaujímavé vysvetlenia toho, prečo Mesiac mení svoju farbu – alebo skôr, prečo sa nám tak javí.
Na úvod treba uviesť dôležitý fakt. Mesiac sám o sebe žiadne svetlo neprodukuje. Je len obrovským zrkadlom, ktoré odráža slnečné lúče smerom k Zemi. Napriek tomu však jeho farba nie je vždy rovnaká – niekedy pôsobí snehobielo, inokedy má žltkastý, oranžový či dokonca červený nádych.
Tieto zmeny vnímania však nie sú výsledkom jeho vlastností, ale dôsledkom fyzikálnych procesov, ktoré prebiehajú v zemskej atmosfére.
Svetlo a atmosféra
Mesačný povrch je tvorený najmä svetlosivými anortozitmi a tmavšími bazaltovými útvarmi. Ako vysvetľuje odborníčka z Lunar and Planetary Institute, tieto horniny absorbujú a zároveň rovnomerne odrážajú svetlo naprieč celým farebným spektrom. Ich samotné zloženie teda nijak výrazne nemení farbu svetla. Skutočným faktorom, ktorý má rozhodujúci vplyv, je však Zem a jej atmosféra.
Ak je Mesiac vysoko na oblohe, slnečné svetlo, ktoré sa od neho odráža, prechádza atmosférou len cez tenkú vrstvu. Do našich očí sa tak dostáva takmer celé spektrum viditeľného svetla – od fialovej cez zelenú až po červenú. Vtedy Mesiac vyzerá prirodzene svetlosivý až biely. Ak sa však nachádza nízko nad horizontom, svetlo k nám musí prejsť omnoho dlhšiu trasu. A práve počas tejto cesty sa modré a fialové zložky svetla rozptyľujú v molekulách kyslíka a dusíka.
To, čo nám napokon zostane, sú teplejšie farby – oranžová až červená. Preto Mesiac pri východe alebo západe často vyzerá ako ohnivý kotúč.
Farebnosť Mesiaca však nezávisí iba od bežných atmosférických javov. Svoju rolu zohráva aj prítomnosť drobných častíc v ovzduší – či už ide o prach, mestský smog, dym z lesných požiarov alebo popol zo sopečných erupcií. Tieto častice môžu meniť spôsob, akým sa svetlo rozptyľuje, a uprednostniť napríklad odraz červenej alebo naopak modrej časti spektra.
Mesiac sa tak v závislosti od situácie môže javiť ešte sýtejší v odtieni alebo nadobudne nezvyčajný nádych, ktorý pretrváva aj dlhší čas.
Existuje dokonca jav, pri ktorom sa na krátky moment môže objaviť aj zelený záblesk – vďaka lomu svetla, tzv. refrakcii, pri veľmi špecifických podmienkach.
Zmena farby Mesiaca teda nie je spôsobená jeho vlastnosťami, ale tým, ako sa slnečné svetlo správa pri prechode našou atmosférou. To, čo považujeme za poetický či magický úkaz, má v skutočnosti úplne racionálne jadro. Je však nádherným príkladom toho, ako zdanlivo bežný objekt – vesmírne teleso, ktoré sprevádza našu planétu miliardy rokov – dokáže prekvapovať stále znova a znova.
Mesiac, kedysi súčasť Zeme, sa po obrovskej kolízii stal jej družicou. A hoci je len „odrazovým mostíkom“ slnečných lúčov, hrá v našom živote veľkú rolu – ako symbol, ako zdroj inšpirácie a zároveň ako nádherné fyzikálne divadlo na oblohe.
