Annie by sa už naspäť na Slovensko nevrátila, aj keď to v USA nie je také ružové ako si mnohí myslia. Hneď po maturite sa rozhodla skúsiť šťastie v Anglicku, odkiaľ ju to však zavialo priamo do Ameriky. Prezradila nám, čo by sme v amerických reštauráciách len tak ľahko nenašli, čím ju aj po štyroch rokoch tamojšie obchody stále rozčuľujú a tiež to, prečo sa Európania lepšie obliekajú.
V Amerike žijete už štyri roky. Hovorí sa, že každá Američanka má svoj príbeh o tom, ako sa dostala do USA. Ako znie ten váš?
V prvom rade ja sa vôbec necítim ako Američanka, ale skôr ako Slovenka žijúca v Amerike. Štyri roky sú príliš málo na to, aby som sa mohla nazývať Američankou. Do Ameriky som zvykla najskôr chodiť sem-tam na dovolenku, navštívila som len niekoľko miest. Predtým, ako som sa sem presťahovala som bývala v Anglicku, kde som stretla kamarátku. Tá potom odišla do Colorada a poradila mi, že je lepšie ísť do Chicaga.
Žije tu veľa Čechov a Slovákov, čiže práca aj ubytovanie sa dajú ľahšie nájsť. Do Ameriky som prišla s tým, že buď to vyjde, alebo nie. Za vyskúšanie človek nič nedá.
Zo Slovenska ste odišli v 19-tich a vydali ste sa do neznáma. Istý čas ste žili v Anglicku, potom prišla Amerika. S čím ste sa vy osobne museli najviac popasovať po príchode do USA?
Keď som prišla do Ameriky, vôbec som nešoférovala a všetci mi hovorili, že bez auta sa tu jednoducho nedá existovať. Napriek všetkému som dochádzala do práce autobusom a musela som prestupovať. Dokopy som chodila tromi rôznymi autobusmi, ktoré som musela vždy stihnúť.
Ľudia naokolo sa čudovali, že blondína v chlpatom červenom kabáte sa nebojí ísť večer autobusom domov a kráčať pár blokov pešo, keďže tu to nie je v noci veľmi bezpečné. Moja situácia sa za pár rokov dosť zmenila. Spravila som si vodičák, presťahovala som sa a do práce to mám teraz asi desať minút.
A na čo ste si doteraz stále nezvykli?
Veľmi ma prekvapila jedna bizarná vec, a to, že pri každom nákupe dostanete množstvo plastových tašiek. V obchodoch vám zabalia napríklad tri maličké produkty do jednej plastovej tašky a hneď vám dávajú ďalšie. Na to som si doteraz nezvykla a stále ma to rozčuľuje.
Splnili ste si svoj americký sen? Čím vás USA očarili natoľko, že ste sa tu rozhodli zabývať?
Ja som pôvodne nemala žiaden americký sen. Prišla som sem s myšlienkou, že tu zostanem pár rokov a potom sa pohnem niekam ďalej. Všetko skomplikoval lockdown a musela som sa rozhodnúť, či zostanem, alebo pôjdem domov. Keďže som v tom čase spoznala svojho teraz už manžela, rozhodla som sa zostať.
Americký sen je podľa mňa niečo, čo sa Hollywood snaží predať ľuďom po celom svete cez svoje filmy. Dokým som neprišla do Ameriky bývať, tak som si myslela, že každý má veľký dom, perfektnú prácu, super rodinu a všetko je tutti-frutti.
Domy, ktoré vidíme vo filmoch stoja v Amerike 1 – 2 mil. $ a aj viac. Daň za takýto dom by bola minimálne 30 000 $ každý rok, takže pár, ktorý vlastní takýto dom, k tomu aj nové autá, musí zarábať minimálne 300 000 $ ročne.Z toho vyplýva, že veľmi málo ľudí môže žiť americký sen. Väčšina ľudí má totiž dve až tri zamestnania a vo svojich 40 – 50 rokoch stále splácajú pôžičku, ktorú si zobrali ešte na univerzite.
Viete si predstaviť návrat do vášho predošlého života na Slovensku?
Ešte pred príchodom do Ameriky som tvrdila, že si neviem predstaviť vrátiť sa na Slovensko. Vždy som cítila, že to nie je miesto, kde by som chcela ostať žiť a založiť si rodinu. Možno je to aj finančnou slobodou, ktorú tu človek má, viem, že by som ju na Slovensku nemala. Keby som mohla, z USA by som na Slovensko rozhodne preniesla výšku platov, pretože peniaze sú dôležité, či sa nám to páči, alebo nie.
Zároveň by som dodala, že kedysi sme sa na Slovensku sťažovali, že sme 30 rokov za opicami. Za posledných pár rokov čo počujem od známych a rodiny, mi príde, že na Slovensku sme tých 30 rokov úplne dobehli. A povedala by som, že miestami sme na tom asi aj lepšie v určitých oblastiach ako v USA.
Keby ste mali porovnať život na Slovensku a v USA, aké najväčšie rozdiely v zdravotnom a možno aj vo finančnom systéme by ste vypichli?
Amerika má najlepšie nemocnice, ale rovnako má aj najhorší systém. Zdravotné poisťovne sú súkromné a niektorí ľudia platia aj 500 $ mesačne, ale ak sa niečo stane, stále to neznamená, že im to poisťovňa preplatí.
Veľkým prekvapením pre mňa bolo tiež, že každý človek má aspoň tri kreditné karty. Ľudia žijú štýlom, že keď to chcem, tak si to kúpim teraz a neskôr za to zaplatím. Je to súčasť systému, ktorý tu vybudovali, pretože bez kreditnej karty nezískate kredit a bez kreditu si nekúpite dom ani auto. Takže je to taký začarovaný kruh.
A čo taký každodenný život v USA? Čím sa odlišuje od slovenskej klasiky?
Čo sa týka bežného života, som presvedčená, že v Európe sú lepšie aj kvalitnejšie potraviny. FDA schváli takmer všetko, preto aj veľa potravín obsahuje GMO či hormóny. V porovnaní so Slovenskom si myslím, že sme v USA pozadu aj v tom, že tu vám v reštaurácii bežne neponúknu jedlá pre celiatikov ani žiadne alternatívy ako celiatické cestoviny či potraviny z kukuričnej múky.
Taktiež musím spomenúť, že na každom rohu je tu McDonald’s alebo Burger King. Je to jednoducho preto, lebo majú veľkú klientelu, keďže burger za dva doláre vyjde menej ako by vyšiel obed, na ktorý si musíte nakúpiť potraviny. Známym rozdielom je, že väčšina Američanov vlastní minimálne jednu zbraň, lebo získať zbrojný preukaz nie je tak náročné, ako by možno malo byť.
Poukázala by som tiež na to, že zatiaľ čo Slováci si často potrpia na slávnostné oblečenie na narodeninových oslavách, na Silvestra či na ďalších podujatiach, tu väčšina ľudí chodí v mikine a džínsoch alebo v teplákovej súprave. Povedala by som, že si tu nedajú tak záležať na obliekaní ako v Európe.
Mladí odchádzajú do Ameriky za vidinou lepšieho zárobku, a teda aj za kvalitnejším životom. Vy ste v USA už ako doma a vidíte aj za oponu týchto lákadiel. Ako to vnímate? Sú Štáty lepším miestom pre život než Slovensko?
Ľudia, ktorí sem prídu čisto kvôli zárobku pracujú šesť dní v týždni, nemíňajú peniaze na reštaurácie, bary či drahé oblečenie. Odkladajú väčšinu peňazí, ktoré zarobia, neplatia si zdravotné poistenie ani dane. Zvyčajne si prenajmú u niekoho izbu, takže ubytovanie ich nestojí veľké peniaze. Za pár rokov idú domov s veľkým obnosom peňazí, pretože si ich ušetrili. A to si ľudia neuvedomujú, že keď sa ich známy vráti z Ameriky domov, kúpi si dom a auto, tak to vyzerá tak, že v USA sa žije „blaze“.
Keď sa sem niekto rozhodne prísť bývať, možno ušetrí, ale nebudú to veľké peniaze. Amerika je plná možností, ale hlavne pre ľudí, ktorí si chcú založiť biznis, pretože keď už sa vám tu nepodarí s niečím preraziť, potom už asi nikde.
Na Slovensku máme fujaru, bryndzové halušky či folklórne tance. V Amerike je to však o niečo komplikovanejšie. Čo pre vás znamenajú USA a čo ich vo vašich očiach najviac symbolizuje?
Klasickým jedlom je podľa mňa BBQ, ale tu v Chicagu je to veľmi rozmanité. Máme tu veľa rôznych reštaurácií, ale tie mexické prevládajú, pretože tu býva veľa Mexičanov. Okrem toho sú veľmi populárne aj kuracie rebierka a krídelka, ale tiež jedlá z bravčového mäsa. Čo sa týka hudby, povedala by som, že country hudba mi najviac sedí k Amerike. Američania sú zároveň veľkí patrioti a všade tu môžete vidieť americké vlajky – pred domom či na aute.
Zažili ste tradičné slovenské i americké Vianoce. Ktoré sú pre vás tými krajšími?
My oslavujeme Vianoce 24. decembra, kedy navštívime manželovu mamu, 25. decembra zas ideme na obed s manželovou sestrou a večer sme u nás. Pečieme šunku a moriaka, prídu aj niektorí naši známi na vianočnú večeru. Darčeky potom rozbaľujeme 25. decembra ráno. Zároveň počas vianočných sviatkov chodievame do zoologickej či botanickej záhrady, kde je všetko zaujímavo vysvietené.
Mne osobne sa však viac páčia naše slovenské Vianoce, pretože mi prídu viac bez zhonu a tradičnejšie. Celý vianočný deň je taký pomalý, pozeráme vianočné rozprávky a je to v duchu užívania si Vianoc.
