V auguste 1945 sa Japonsko stalo prvou a dodnes jedinou krajinou, proti ktorej bola nasadená jadrová zbraň. Zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki zásadne urýchlilo koniec druhej svetovej vojny v Tichomorí.
Ako pripomína historik Vít Smetana z Ústavu pre súčasné dejiny Akadémie vied pre portál Novinky.cz, americké rozhodnutie nebolo jednoduché: „Nakoniec atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki zhodili, pretože Japonsko návrh kapitulácie odmietlo a Američania sa báli vysokých strát pri dobývaní Japonských ostrovov.“
Cesta k jadrovému útoku
Prezident Harry Truman sa o projekte Manhattan dozvedel až po nástupe do úradu v apríli 1945. O mesiac neskôr vznikol medziresortný výbor, ktorý mal posúdiť výhody a riziká použitia novej zbrane. V júni 1945 tento výbor odporučil nasadenie bômb proti Japonsku bez predchádzajúceho varovania. Diskutovalo sa síce aj o alternatívach – demonštratívny výbuch či evakuácia civilistov z cieľového mesta – no tieto varianty sa ukázali ako nereálne.
Medzi vedcami a politikmi panovala istá váhavosť. Robert Oppenheimer navrhoval ukončiť výskum po páde Nemecka, ďalší členovia výboru, ako Vannevar Bush alebo James B. Conant, nechceli útočiť na civilné obyvateľstvo. James Franck, nositeľ Nobelovej ceny, tiež upozorňoval na humanitné dôsledky. Napokon však prevládol názor, že práve ukázanie ničivej sily bomby môže Japoncov prinútiť k bezpodmienečnej kapitulácii.
Bombardovanie verzus alternatíva invázie
Rozhodovanie prebiehalo v čase, keď americká armáda utrpela ťažké straty na Iwodžime a Okinave. Len na týchto dvoch ostrovoch padlo takmer 20 tisíc Američanov a vyše 60 tisíc bolo zranených. Invázia na hlavné japonské ostrovy, plánovaná pod názvom Operácia Olympic, sa odhadovala na státisícové americké straty.
Civilné obete boli síce predmetom debát, no porovnania s dovtedajším plošným bombardovaním Tokio a ďalších miest rozhodnutie ovplyvnili. Len marcový nálet na Tokio si vyžiadal viac než 80 tisíc životov, pričom celkové straty z náletov dosiahli okolo 600 tisíc Japoncov. V tejto perspektíve sa jadrový útok javil ako prostriedok, ktorý môže vojnu rýchlejšie ukončiť a zachrániť amerických vojakov.
Kapitulácia a rola Sovietskeho zväzu
Ani po zničení Hirošimy a Nagasaki sa Japonsko okamžite nevzdalo. Najvyššia vojnová rada rokovala o podmienkach, cisár Hirohito musel zasiahnuť osobne. V Tokiu sa riešila aj otázka budúceho postavenia cisára – spojenci súhlasili s ponechaním cisárstva, no panovník sa mal podriadiť vrchnému spojeneckému veliteľovi.
Do vývoja zasiahli aj Sovietske sily. 8. augusta 1945 vyhlásil ZSSR Japonsku vojnu a o deň neskôr zaútočil v Mandžusku. Porážka Kuantungskej armády síce oslabila japonskú pozíciu, no podľa historických záznamov rozhodujúcim momentom zostával strach z ďalších jadrových útokov. Američania mali totiž pripravené ďalšie dve bomby, ktoré mohli byť nasadené v priebehu augusta.
Napokon 14. augusta Japonsko akceptovalo podmienky bezpodmienečnej kapitulácie. „Možno nikdy v histórii neplakalo naraz toľko ľudí ako v Japonsku 15. augusta 1945,“ uviedol Smetana k cisárovmu rozhlasovému prejavu, ktorý oznamoval koniec vojny.
