Jedna zasiahla obytný blok Maryny Ovcharenko. Zničila koncovú časť so všetkými bytmi. 18-ročné dievča a jej rodičia odišli z domu len dve minúty predtým.
Maryna hovorí, že raketu videla prilietať. Nárazová vlna ju zhodila na zem, ale nič sa jej nestalo. Tínedžerka nemôže uveriť, že je nažive, keď zomrelo toľko jej susedov, vrátane dieťaťa.
Maryna prehľadáva ruiny ich vlastného bytu, našla svoj rodný list. Jej matka Anastasia zasa kufor s večernými šatami… Rodina sa akosi stále usmieva.
„Máme jeden druhého, žijeme – nie sme zranení!“ povie Anastasia a pritiahne si dcéru k sebe. „Je to zázrak.“
Deň po zásahu rakety Marynin otec vyliezol na ruiny budovy a umiestnil na strechu ukrajinskú vlajku. „Sme tu a ideme ďalej, bez ohľadu na to, čo s nami Rusko urobí. Môžu nás zabiť a zavraždiť, ale my sme tu,“ vysvetľuje akciu svojho otca Maryna. „Ideme ďalej.“
Na druhej strane mesta v podzemnej škole vraví o vzdore a odolnosti aj Olha Bondarenko. Charkov označuje za nerozbitné mesto.
„Charkov zasiahne nálet, trochu sa stresujete, potom si utriete slzy a idete ďalej. Takto tu žije každý,“ hovorí matka dvoch detí.
Rozdiel medzi životom a smrťou tu môže byť otázkou chvíľ alebo metrov. A Olha má nočné mory o tom, že bude so svojimi deťmi uväznená pod ruinami svojho domu: „Veľmi sa toho bojím. Mám záchvaty paniky z toho, že som pod troskami.“
Podzemné školy sú o prispôsobení sa – a o prežití.
„Samozrejme, že je to zvláštne, ale čo iné môžeme robiť? Chceme, aby naše deti vyrastali v našej krajine. Na Ukrajine,“ hovorí Natalia Bilohryshchenko. Zrazu začne plakať.
„Keď bude pokoj, príďte na návštevu a ukážeme vám naše normálne škôlky,“ hovorí cez slzy. „Je to všetko také smutné… Ale je to v poriadku. Všetko bude v poriadku.“
