Andrea Kalavská sa rozhodla stať lekárkou ešte ako malé dievča – túžba pomáhať jej vydržala od troch rokov až do dospelosti. Už vtedy ju fascinovalo, keď niekto dokázal priniesť úľavu inému.
Kľúčovým človekom, ktorý ju ovplyvnil, bol jej strýko – misionár pôsobiaci v západnej Afrike. „Zo strýka bolo cítiť čosi iné ako z upracovaných ľudí, ubitých životom. A tak som si povedala, že budem doktorkou v Afrike,“ spomína Kalavská. Píšu o tom aj dobrenoviny.sk.
Stretnutie, ktoré všetko zmenilo
Ako študentka medicíny sa rozhodla kontaktovať misijné organizácie a ponúkla pomoc. Oslovila aj profesora Vladimíra Krčméryho, ktorý sa venoval humanitárnym projektom. „Prijal ma v pracovni v Onkologickom ústave sv. Alžbety, kde som naňho čakala asi tri hodiny… a tak sa začala naša spolupráca,“ spomína.
Jej prvá výprava viedla do Južného Sudánu – krajiny v občianskej vojne, kde neexistovali cesty, hotely ani mobilné siete. Kalavská tú skúsenosť opísala ako splnený sen – autentickú Afriku, o ktorej vždy snívala.
Keď odmietnutie znamená život ohrozený zbraňou
Ako humanitárna lekárka musela zvládať krízové situácie bez akýchkoľvek záruk. V jednej nemocnici v Sudáne došlo k incidentu, ktorý jej navždy zostane v pamäti. Ozbrojení muži chceli prednostné ošetrenie a keď ich odmietla, okamžite jej priložili zbraň k hlave. „V čakárni sedeli chudery zničené ženy s bábätkami, ktoré mali horúčky… a tak som povedala: ‚Nie!’ Odrazu som zacítila pri hlave zbraň,“ opísala dramatický moment. Pomoc jej vtedy poskytli miestni muži – „zdravotné sestry“, ktorí ju ochránili.
Napriek tamojšiemu postoju k ženám, kde má podľa Kalavskej žena „menšiu hodnotu ako krava“, si získala rešpekt. Vysvetľuje, že ženy sú tam vnímané len ako nástroje na rodenie detí a muži ich kupujú výmenou za dobytok.
Práca v extrémnych podmienkach bez romantiky
Sama priznáva, že realita misijného pôsobenia je ďaleko od zidealizovanej predstavy. Nešlo o sentiment, ale o tvrdú robotu: liečila v chatrči s hlinenými stenami, neskôr v skromnej nemocnici. „V tých krajinách je však situácia jednoducho taká, tam nie je čas riešiť, či mi je niekoho ľúto alebo nie,“ dodáva.
Kalavská pôsobila aj v iných krajinách – v Kambodži, Haiti či Kirgizsku. Vďaka Krčmérymu, ktorý ju podporoval a videl v nej svoju nasledovníčku, mohla naplniť sen pomáhať tam, kde to najviac potrebujú.
Človek, ktorý ju formoval
Na Krčméryho spomína s obdivom. „Pre neho neexistovalo slovo ‚nemožné’ alebo ‚nedá sa’… ak niečo chcel, podnikol všetko, aby sa to stalo realitou,“ vraví. Ich vzťah nebol len profesionálny, ale aj ľudský – považoval ju za pokračovateľku svojej práce.
Priznáva, že Krčméry mal neuveriteľné pracovné tempo. „Musím sa priznať, že nie veľmi rada som s ním letela… znamenalo to čítanie najnovších článkov o tropickej medicíne,“ spomína s úsmevom.
Nebezpečenstvo, malária aj splnený sen
Hoci ju mnohí od misií odrádzali, nikdy svoje rozhodnutie neoľutovala. „Ľudia mi vravievali, že som blázon, že ochoriem, dostanem maláriu… ale plnila som si svoj sen,“ hovorí. A napriek všetkému dodáva, že s misiami ešte neskončila.
