Dyslexia a ďalšie poruchy učenia ako dysgrafia, dysortografia či dyskalkúlia sú síce známe pojmy, no vo vzdelávacom systéme stále chýba hlbšie pochopenie toho, čo tieto diagnózy znamenajú pre deti, ktoré ich majú. Mnohé z týchto detí nedostávajú dostatočnú podporu ani priestor na rozvíjanie svojho potenciálu, čo vedie k frustrácii, zníženému sebavedomiu a častokrát aj k šikane. Príbeh matky Eriky a jej dcéry Rút ukazuje, ako vážne môžu byť dôsledky nepochopenia a nevhodného prístupu učiteľov.
Rút mala diagnostikovanú nielen dyslexiu, ale aj dysgrafiu a dysortografiu, pričom jej mladší brat trpí dyskalkúliou. V škole, ktorú navštevovala predtým, než prešla na domáce vzdelávanie, zažívala ponižovanie, najmä počas vyučovania. Keď ešte nemala oficiálnu diagnózu, spolu s niekoľkými ďalšími deťmi, ktoré mali problémy s čítaním, bola verejne vyvolávaná pred tabuľu, kde musela nahlas čítať. Tieto situácie boli pre ňu mimoriadne stresujúce, pretože spolužiaci sa jej vysmievali a navyše jej učitelia zadávali viac domácich úloh – ako keby problémy s čítaním boli prejavom lenivosti. Informuje najmama.sk.
Erika, ktorá je sama pedagogičkou, sa snažila situáciu riešiť. Keď videla, že Rút má so školou problémy, navrhla testovanie, ale učiteľka ju odmietla s tým, že ona naučí čítať každé dieťa. Až oveľa neskôr, počas jedného z rodičovských združení, sa Erika dozvedela, že učiteľka zadržiava Rút pred tabuľou dovtedy, kým nenapíše správnu odpoveď.
Dcéra doma opisovala, že sa jej písmo zrkadlilo, písala číslice netypickým spôsobom, začínala slová odzadu. Hoci odborníčka – psychologička – matke odporučila nechať dieťa písať spôsobom, aký jej vyhovuje, učiteľka tieto rady ignorovala. Až po dlhšom čase, keď sa Rút cítila v bezpečí domáceho prostredia, priznala, že musela pred tabuľou opakovane nahlas hovoriť o sebe, že je hlúpa – čo pre Eriku znamenalo šokujúce zistenie o tom, ako veľmi jej dcéra trpela.
Utekal som zo školy
Jamie Oliver, známy britský šéfkuchár, dnes vníma svoju neurodiverzitu nielen ako súčasť svojej identity, ale aj ako dôležitý faktor, ktorý ho formoval ako rodiča. Ten otvorene prehovoril o svojich skúsenostiach s dyslexiou v dokumente Jamie’s Dyslexia Revolution, odvysielanom na Channel 4.
Opísal, že počas školských rokov sa cítil ako neschopný, hlúpy a mal odpor k vzdelávaniu, pretože mu v učení nikto nepomáhal a škola neposkytovala žiadne prispôsobenie či dodatočnú podporu.
„V škole ma označovali za tupého blbca. Odkrývam toho celkom dosť a všetko to s vami zdieľam, pretože si toto musím vážne ujasniť. Myslel som, že som to všetko už dávno pochoval, ale stále ma to trápi,“ hovorí Oliver.
V tom čase boli vedomosti o dyslexii veľmi obmedzené a žiaci ako on často čelili nepochopeniu a podceňovaniu. Oliver priznal, že ho škola emocionálne poznačila a že svoje pocity menejcennosti v sebe dusil roky. Informuje Daily Mail.
„Nedokázal som dobre čítať, nedokázal som veľmi dobre písať, ani veľmi dobre hláskovať. A väčšina predmetov vyžadovala, aby som v tom bol naozaj dobrý, aby som to ovládal, inak ste mali veľmi zlé známky, čo bol môj prípad. A tak som mal ťažkosti, pritom školu som mal veľmi rád. Môj príbeh nie je jeden z tých, plných sebaľútosti. Veľmi dobre som si uvedomoval, v čom zlyhávam. Snažil som sa spolupracovať s ľuďmi, ktorí by mi pomohli s mojimi slabými stránkami. Posledných 30 rokov to tak robím…. A tam vo svete je toľko ľudí, ktorí trpia na školách, ich sebaúcta a sebahodnota zmizne vo veľmi skorom veku. Povedal by som, že u detí, ktoré majú menej ako 10 rokov. Predtým som myslel, že som to len ja, ale je nás stovky tisíc, každý jeden rok, ktorí zo školy kvôli tomu utekajú,“ povedal pre BBC.
Aj keď jeho schopnosti v tradičnom školskom systéme neboli uznávané, Oliver si našiel zmysel života v kuchyni. Práve varenie mu poskytlo priestor, kde mohol prejaviť svoju kreativitu a cítiť sa užitočný. Kuchyňa sa pre neho stala únikom, ale zároveň aj záchranou. Dnes priznáva, že aj keď bol považovaný za neúspešného žiaka, nikdy nepochyboval, že má svetu čo ponúknuť.
Jamie Oliver sa dnes aktívne venuje osvete v oblasti zdravého stravovania detí v školách, pričom zdôrazňuje potrebu bezplatného stravovania pre sociálne znevýhodnené deti. Vzdelávanie podľa neho nesmie byť o prispôsobovaní detí systému, ale o prispôsobovaní systému deťom. Zmeny by mali zahŕňať nielen skorý skríning porúch učenia, ale aj systematické vzdelávanie učiteľov, aby vedeli lepšie rozpoznať potreby žiakov a podporiť ich.
Oliverove vyjadrenia upozorňujú na to, že v školskom prostredí trpí obrovské množstvo detí, ktorých schopnosti sú prehliadané len preto, že nezapadajú do štandardizovaného systému hodnotenia. Hovorí, že tieto deti strácajú sebaúctu už pred desiatym rokom života a často si nesú následky až do dospelosti. Aj preto je dôležité otvorene hovoriť o neurodiverzite a pracovať na vytváraní inkluzívneho prostredia, kde sa každé dieťa cíti akceptované.
Aj keď dyslexia sťažuje čítanie, písanie či hláskovanie, deti a dospelí s touto diagnózou môžu vynikať v iných oblastiach, ako je kreativita, vizuálne myslenie či schopnosť riešiť problémy. Kľúčom k ich úspechu nie je ich nútiť zapadnúť, ale pomôcť im rozvinúť to, v čom sú výnimoční.
Aj deti slávneho šéfkuchára majú poruchy učenia a pozornosti
Známy britský kuchár otvorene prehovoril o tom, že niektoré z jeho detí majú diagnostikované poruchy ako dyslexia, ADHD či autizmus. Konkrétne nemenoval, o ktoré deti ide, no priznal, že ich rodina sa s týmto poznaním naučila pracovať.
S manželkou Jools, ktorá je bývalou modelkou, vychovávajú päť detí – dve staršie dcéry už dospeli a žijú samostatne, ďalšie tri deti sú ešte školopovinné. Rodičia si vraj každý večer sadali a rozprávali sa o tom, čo ich deti prežívajú a ako sa správajú.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
