Odborníci upozorňujú, že podstata návrhu Progresívneho Slovenska súvisiaceho s Benešovými dekrétmi nespočíva v otázkach národnej identity, ale v zabezpečení právnej predvídateľnosti. Vládni politici však tvrdia, že išlo o krok namierený proti štátu a o snahu vyvolať napätie medzi Slovenskom a Maďarskom v období, keď sa u susedov konajú voľby.
Progresívne Slovensko predstavilo návrh počas pracovného výjazdu v Komárne. Zaradilo ho medzi viacero opatrení, ktoré majú podľa strany zlepšiť životné podmienky maďarskej menšiny. Predseda Michal Šimečka argumentoval, že nejde o spochybňovanie povojnovej legislatívy, ale o odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z jej uplatňovania v súčasných sporoch o vlastníctvo pôdy, uvádza Denník N. Strana deklaruje, že rešpektuje historický kontext aj fakt, že dekréty sú súčasťou právneho systému, upozorňuje však, že ich používanie po desaťročiach vytvára absurdné právne situácie.
Kritiku vyjadrilo aj opozičné KDH. Podľa bývalého ministra spravodlivosti Viliama Karasa je najväčším problémom nesúlad medzi tým, čo je zapísané v katastri, a tým, ako sa vlastnícke práva v skutočnosti vyvíjali.
Celá diskusia sa znovu otvorila po tom, čo štátne orgány začali vo viacerých prípadoch vyhľadávať povojnové konfiškačné materialy a na ich základe napádať vlastníctvo pozemkov, o ktorých doterajší majitelia často netušili, že sa ich tieto rozhodnutia niekedy mohli týkať. V praxi to vyústilo do sporov, ktoré majú zásadný dopad na jednotlivcov bez ohľadu na národnosť.
Príklad z praxe
Jedným z príkladov je prípad muža z Tornale, ktorý si v minulosti v reštitučnom procese získal späť pôdu. Neskôr ju odpredal, pričom nový majiteľ sa po rokoch ocitol na súde, kde štát tvrdil, že pozemok mal byť po vojne skonfiškovaný. Súd nakoniec priznal právo štátu a súčasný vlastník prišiel o svoj majetok. Obrátil sa preto na dedičov pôvodného vlastníka a žiada od nich vysokú finančnú náhradu. Tí však vysvetľujú, že o súvisiacich historických procesoch nič nevedeli a ocitli sa v situácii, ktorú nemohli nijako ovplyvniť. Nie je jasné ani to, prečo sa povojnové konanie kedysi nedokončilo.
Právnik János Fiala Butora, ktorý prípad priblížil, považuje tento príbeh za ukážku toho, aké absurdné dôsledky prináša súčasná prax štátnych úradov. Viacerí právnici už dlhšie poukazujú na to, že ide o systematický problém, nie o ojedinelé zlyhanie.
Historicky sa legislatíva označovaná ako Benešove dekréty vyvíjala v zložitom povojnovom prostredí. Na Slovensku vtedy pôsobila Slovenská národná rada, ktorá prijímala nariadenia upravujúce konfiškácie majetku osôb považovaných za kolaborantov alebo za príslušníkov nepriateľských národností. Mnohé konania sa však nikdy nepodarilo dotiahnuť, či už pre administratívne chyby alebo pre zásahy vtedajších úrady.
Podľa Fialu Butoru súčasná diskusia vznikla preto, že vnímanie tejto témy zastreli politické interpretácie. Podotýka, že návrh PS len upozorňuje na to, aby sa neobnovovali konfiškácie, ktoré sú podľa deklarovaných postojov štátu údajne ukončené. Zdôrazňuje, že politické reakcie pripisovali návrhu výroky, ktoré strana vôbec nepredniesla.
Problémom je opieranie sa o staré dokumenty
Právnik Viktor Bugár pripomína, že dekréty majú historický význam v rámci slovenského práva, no dnešné spory s nimi podľa neho nesúvisia. Problémom je skôr spôsob, akým sa štátne orgány od roku 2018 začali opierať o staré podklady a postupe „dokončovať“ povojnové konania bez toho, aby o tom informovali osoby, ktoré by to mohlo zasiahnuť. Advokát Tomáš Plank dodáva, že povojnová legislatíva sa tvorila v eufórii a v mnohých prípadoch nedodržala základné právne postupy.
Fiala Butora označuje súčasný postup úradov za konanie, ktoré sa snaží prebiehať potichu, keďže samotné dekréty odporujú dnešným štandardom ľudských práv. Aj keby mal štát teoretické právo na majetok, uplatňovať ho po ôsmich desaťročiach je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty.
Znovuotvorenie témy súvisí aj s kauzou z roku 2015, keď sa riešili pozemky pod bratislavským obchvatom. Vtedy Slovenský pozemkový fond odmietol vyplatiť dedičov s argumentom, že pôda mala byť po vojne prepadnutá štátu v dôsledku národnosti pôvodných vlastníkov. Táto udalosť opäť pritiahla pozornosť k povojnovým rozhodnutiam.
V roku 2020 sa jedným z prípadov zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva. Skúmal situáciu, v ktorej slovenské súdy pôvodne rozhodli, že konfiškácia majetku jedného vlastníka nebola dokončená. Po zásahu vtedajšieho generálneho prokurátora však Najvyšší súd rozhodol opačne. Štrasburg skonštatoval, že zásah prokuratúry bol neprimeraný, no nevyjadroval sa k samotným dekrétom.
Podobné spory sa však dotýkajú ľudí naprieč národnosťami. V Dunajskej Lužnej sa tri ženy ocitli v situácii, keď musia dokazovať, akú národnosť mal ich starý otec, aby mohli dostať náhradu za pôdu pod diaľnicou. Štát totiž tvrdí, že pozemok mal byť kedysi skonfiškovaný. Rodina sa pritom musí prehrabávať v desiatky rokov starých dokumentoch, ktoré často vôbec neexistujú alebo sú neúplné.
V iných prípadoch Slovenský pozemkový fond dokonca predáva pozemky označené ako majetok neznámych vlastníkov, čo môže viesť k tomu, že dedičia zostanú bez nároku. Bugár preto odporúča jednoduchú úpravu, ktorá by zabránila tomu, aby sa vlastníctva prepisovali na základe povojnovej konfiškácie.
Fiala Butora upozorňuje, že na pochopenie celej situácie pomáha predstava, ako absurdne by pôsobilo, keby štát po desaťročiach obnovoval aj arizácie židovského majetku z obdobia druhej svetovej vojny. Upozorňuje, že z právneho hľadiska by sa podobný postup nelíšil od dnešného spôsobu aplikácie starých konfiškácií. Za potrebné považuje vytvorenie nezávislého tímu historikov a právnikov, ktorí by kompletne zmapovali všetky prípady, pretože dnes nemá nikto presný prehľad o tom, ako rozsiahly tento problém v skutočnosti je.
