To, čo ešte pred pár rokmi pôsobilo ako scéna zo sci-fi filmu, sa dnes stáva realitou. V niektorých krajinách, najmä vo Švédsku, si ľudia dobrovoľne nechávajú implantovať drobný čip pod kožu, ktorý dokáže nahradiť kľúče, dopravnú kartu či COVID pas. Moderné čipy typu NFC alebo RFID sú schopné uchovávať základné identifikačné údaje a v praxi ich už využívajú tisíce Švédov. Technológia sa zatiaľ nepoužíva vo veľkom rozsahu, no odborníci ju považujú za funkčnú a bezpečnú na jednoduché úlohy.
V Európe sa však do plošného používania takýchto implantátov neponáhľa.
„Existuje viacero druhov čipov, medzi najčastejšie patria technológie NFC a RFID. Hoci sa na prvý pohľad môžu zdať podobné, ich fungovanie sa líši. RFID čipy pracujú na nižších frekvenciách a dokážu komunikovať na väčšiu vzdialenosť – v niektorých prípadoch až niekoľko desiatok metrov. NFC čipy majú naopak oveľa kratší dosah, zvyčajne len niekoľko centimetrov, najčastejšie do desať,“ hovorí Tomáš Kucharik, CEO Ardaco a expert na kybernetickú bezpečnosť.
Hlavnou prekážkou sú prísne zákony, bezpečnostné normy aj nízka dôvera verejnosti. Krajiny EÚ sa namiesto čipov sústredia na digitalizáciu občianskych preukazov v mobilných zariadeniach. Do roku 2026 má vzniknúť tzv. „EU Digital Identity Wallet“, ktorá umožní občanom nosiť všetky doklady v digitálnej podobe priamo v telefóne. Píše portál SITA.
„V autoritárskych režimoch ako Čína alebo Rusko možno štát ľudí do čipovania donúti, ale v Európe určite nie. Možno to príde, ale nie skôr ako o 10 rokov. Čipy v mobiloch sú omnoho bezpečnejšie a výkonnejšie ako tie v plastových kartách, alebo podkožné čipy. Takže v Európe určite nehrozí, že by sme masovo čipovali ľudí ako náhradu dokladov. Možno dobrovoľne u jednotlivcov, ale ako povinnosť určite nie. V USA to závisí od jednotlivých štátov – niektoré sú progresívne, iné naopak zakázali povinné používanie podkoznych (implant) čipov,“ hovorí.
Švédsko sa stalo lídrom v oblasti experimentov s čipmi najmä vďaka startupom, ktoré hľadajú nové spôsoby, ako technológiu využiť.
Cena jedného čipu sa pohybuje okolo sto eur a jeho implantovanie je jednoduché. Najčastejšie sa vkladá pod kožu medzi palec a ukazovák alebo na zápästie.
Zatiaľ ide o dobrovoľnú záležitosť, ktorá umožňuje otvárať dvere, platiť v doprave či preukazovať sa pri vstupe do budov.
„Švédsko a celá Škandinávia sú inovatívne, čo sa technológií týka. Niekedy sa im to vyplatí, niekedy nie. V prípade implant podkožných čipov možno „preskočili“ trend, chceli ísť príliš dopredu, no ľudia to nezačali masovo používať. V Švédsku sa všeobecne veľa experimentuje. Napríklad v školách nahradili knihy tabletmi, no teraz sa vracajú späť ku knihám, zhodnotili to ako chybu. Ako ďalší príklad uvediem, že v Švédsku má každý občan tzv. Bank ID (zvyčajne v mobile), ktoré sa používalo aj na kúpu parkovacích lístkov a iné bežné veci. V minulosti to bolo dobré riešenie, ale dnes už z hľadiska bezpečnosti nestačí. Aj to sa má nahradiť práve EU digitálnou identitou,“ dodáva.
Hoci niektorí odborníci pripúšťajú, že do 50 rokov by implantáty mohli nahradiť aj mobilné telefóny, zatiaľ je to skôr vízia než realita.
„Dnes si viete navrhnúť akýkoľvek čip, ale otázka je, kde ho implantujete a koľko to bude stáť. Ak by čip stál stovky alebo tisíce eur, ľudia si ho jednoducho nekúpia. V Švédsku sa zatiaľ používali veľmi jednoduché čipy s malou kapacitou. Uchovávali základné údaje – identifikačné informácie, napríklad na to, aby si človek kúpil lístok. Na to netreba veľkú bezpečnosť. Ale ak by ste mali mať čip, ktorý vás oprávňuje kúpiť dom alebo vybaviť hypotéku, tie, čo sa dnes používajú v Švédsku na to rozhodne nestačia. Na jednoduché veci ako otváranie dverí, prístup do firmy alebo identifikáciu na nižšej úrovni – tam problém nevidím. Ale ak hovoríme o prístupe do objektov pre vojakov, policajtov či špeciálne zložky, kde ide o inú úroveň bezpečnosti, tam tieto čipy nestačia,“ hovorí.
Problémom je nielen psychologická bariéra ľudí, ktorí majú z čipovania obavy, ale aj praktická stránka veci. Technológie sa vyvíjajú rýchlo a každé zariadenie má svoju životnosť – vymieňať čip pod kožou každé dva či tri roky by bolo veľmi nepraktické.
Napriek tomu existujú situácie, kde implantát môže mať skutočný význam – napríklad pri sledovaní pacientov s vážnymi ochoreniami, seniorov s demenciou či v špeciálnych bezpečnostných zložkách. V týchto prípadoch môže čip doslova zachrániť život.
Európska únia v súčasnosti pracuje na jasnej regulácii digitálnej identity a ochrany osobných údajov. Nariadenie eIDAS presne určuje, ako majú fungovať elektronické doklady a aké bezpečnostné štandardy musia byť splnené. Zatiaľ teda nič nenasvedčuje tomu, že by sa Európania v blízkej budúcnosti museli dať povinne „začipovať“.
Podkožné čipy tak zatiaľ zostávajú výsadou technologických nadšencov – symbolom budúcnosti, ktorá prichádza pomaly, no iste.
