Rodina moderátorky Aleny Heribanovej je známa tým, že drží pevne pokope a navzájom si pomáha. Obidve dcéry, Tamara aj Barbara, majú s rodičmi veľmi blízky a láskyplný vzťah.
Autorka, novinárka a influencerka, Tamara Heribanová ale zažila aj obdobie odlúčenia pre štúdium v zahraničí. V susednom Rakúsku študovala už od deviatich rokov a na internátny život si musela zvykať od 14 rokov, zaspomínala si pre Šarm.
„Myslím, že mi to v tom čase aj veľa vzalo. Bola som dosť osamotená, lebo mi chýbali rodičia, chýbalo mi Slovensko, chýbala mi babka, dedko… Také tie bežné veci, ktoré 14-ročné dievča jednoducho miluje a sú to také jeho istoty,“ prezradila.
Skúška života za hranicami
Pre mladé dievča bolo najväčšou skúškou zvyknúť si na život vo veľkom meste a nielen to. „Ešte vtedy aj cudzí jazyk, lebo na začiatku som mala nemčinu celkom na nule. Niekto mi položil otázku a ja som tej otázke nerozumela. Tým pádom neviete odpovedať, no neviete ani povedať, že nerozumiete. Začiatky boli ťažké,“ dodala.
Zakrátko si na život v zahraničí zvykla a po štúdiu na gymnáziu zvažovala návrat na rodnú hrudu. Do cesty jej ale prišla nečakaná prekážka.
„Bolo treba nostrifikáciu. Aj keď som chodila na veľmi dobré gymnázium, neuznali mi maturitu z Rakúska. Mňa neuznali! A ja som mala pocit, že už som začala pracovať ako osemnásťročná a že mne sa to teraz nechce riešiť. Bola som aj trochu nahnevaná, že moja maturita im nie je dosť dobrá. Tak som odišla robiť animátorku, a potom som išla študovať žurnalistiku do Viedne,“ prezradila.
Ani vľúdny prístup v zahraničí nezmenil jej postoj k Slovensku
Pôvodný plán bol vyštudovať iba bakalársky stupeň, ale pokračovala aj ďalej. „Potom som sa chcela vrátiť na Slovensko, ale išla som do Holandska, do Utrechtu, až potom som sa vrátila,“ ozrejmila dlhú cestu návratu domov, hoci to od rodnej Bratislavy mala na skok.
Tamara nedávno oslávila okrúhle jubileum (40), podobne ako jej mamina Alena (70). Pred odchodom do Rakúska mala v pamäti zidealizované Slovensko, o ktorom si neustále myslela, že je najkrajšie. Ocitla sa však v situáciách, ktoré zanechali v duši bolestivú stopu.
„Dodnes si síce myslím, že to je najkrajšie miesto na pocit šťastia pre mňa, ale spomínam si, že som prišla a prvý týždeň mi ukradli auto. Potom mi niekto iba tak vynadal v obchode. A to takým spôsobom, že som na to nebola zvyknutá, že to správanie je možno necitlivejšie a neláskavejšie. To sa mi stávalo, aj keď som prišla z Portugalska, kde sme neskôr s rodinou žili. Bol to prvý týždeň, keď sme sa vrátili po niekoľkých mesiacoch. Plakala som v aute, že prečo sú ľudia takí smutní a takí nahnevaní. A tiež to bola nejaká miniroztržka… Po nejakom čase to už tak človek nevníma, ale ten rozdiel v ľuďoch cítiť,“ dodala so smútkom.
Aj keď v iných krajinách zažila vľúdnejší prístup od miestnych, jej kroky neviedli ďaleko za hranice, ale zaumienila si, že zostane žiť na Slovensku.
„Poviem to možno až ostro, no mňa zaujíma táto krajina a cítim hlbokú príslušnosť, že tu je to moje miesto – byť občianka Slovenska. Keď to porovnám s nejakou inou krajinou, kde by to mohlo byť oveľa, čo ja viem, slnečnejšie alebo veselšie, tak mňa sa to až tak veľmi netýka,“ uzavrela.
