„Smrť jedného človeka je tragédia, smrť miliónov iba číslo v štatistike“ – hovorí cynický výrok, ktorý sa často pripisuje Stalinovi. Ale koľko ľudských životov má vlastne na svedomí? Odhady sa líšia dramaticky, od niekoľkých miliónov až po desiatky miliónov a presné údaje sú kvôli nedostatku nezávislých dôkazov prakticky nemožné. Rovnako komplikované je porovnávať obete komunizmu s tými, ktoré priniesol nacizmus.
Keď sa francúzsky spisovateľ a neskorší laureát Nobelovej ceny André Gide v roku 1936 pokúsil kriticky vyjadriť k stalinizmu, čelil ostrej kritike od západnej ľavicovej inteligencie, vrátane českého básnika Stanislava Kostku Neumanna. Aj preto je hodnotenie diktátorov a ich obetí často ovplyvnené ideologickým pohľadom. Druhá svetová vojna si vyžiadala asi 72 miliónov životov a jej začiatok – napadnutie Poľska – bol spoločným dielom Hitlera a Stalina. Ako teda tieto obete priradiť jednotlivým vodcom? A čo všetky životy, ktoré stratili ľudia v dôsledku ich krutých režimov mimo vojenských konfliktov?
Takéto porovnania nie sú len pochmúrne, ale aj nespoľahlivé. Jedným z najbrutálnejších diktátorov moderných dejín bol aj Mao Ce-tung, ktorého politika viedla podľa „Čiernej knihy komunizmu“ k smrti približne 65 miliónov ľudí. Tieto údaje však bývajú spochybňované. Nielen čínskou vládou, ale aj mnohými ľavicovými komentátormi po celom svete.
Spálená zem
Niektorí diktátori po sebe zanechali až neuveriteľné príbehy. Jean-Bédel Bokassa napríklad v roku 1966 uchvátil moc v Stredoafrickej republike, korunoval sa za cisára a vyhlasoval, že má nadprirodzené schopnosti. Podľa niektorých svedectiev vraj podával návštevám jedlá pripravené z tiel svojich obetí. Česká kapela Yo Yo Band jeho brutalitu a údajný kanibalizmus zhrnula do satirickej piesne: „Náčelník Bokassa chytí ťa do lasa, napchá do chladničky, mäsa jak u rasa.“
Kuriózne a temné príbehy diktátorov tým nekončia, ako ukazuje aj postava Roberta Mugabeho (1924 – 2019). Niektorí ho považujú za hrdinu boja proti kolonializmu v bývalej Južnej Rodézii, ktorá v roku 1980 získala nezávislosť od Británie a prijala názov Zimbabwe. Iní ho však označujú za jedného z najbrutálnejších afrických autokratov.
Diktatúra po rímsky
V starovekom Ríme bol diktátor oficiálnou funkciou, ktorú zveroval senát v čase vážnej krízy. Mal neobmedzenú moc, no len dočasne a z poverenia, nie silou. Cieľom bolo prekonať výnimočné ohrozenie, pri ktorom by bežní volení konzuli mohli zlyhať. Tento historický pojem je však odlišný od toho, ako dnes vnímame diktátorov – ako jednotlivcov, ktorí si podradia krajinu, koncentrujú všetku moc a často len predstierajú demokratické procesy. V bývalých komunistických štátoch síce formálne fungovali voľby, ale v praxi vládol autoritársky režim. Preto sa aj dnes vedú spory, či osobnosti ako Gustáv Husák, Nicolae Ceaușescu alebo Erich Honecker boli skutočnými diktátormi.
Na prelome milénií bol Mugabe prezidentom Zimbabwe. Na získanie podpory verejnosti používal nacionalistickú rétoriku: sľuboval vyhnať bielych farmárov a rozdeliť ich pôdu medzi černošské obyvateľstvo. Jeho priaznivci na zhromaždeniach vyzývali: „Chceme všetky belošské farmy, pre našich ľudí.“ Mugabe navrhoval, aby bieli odišli z krajiny, a ak nie dobrovoľne, tak násilím. „Mali by ísť na letisko. Ak nepôjdu, pôjdu do zeme.“
V máji 2000 schválil dodatok zákona, ktorý umožnil vyvlastniť stovky fariem bez náhrady. Tvrdil, že ide o rozsiahlu pozemkovú reformu, ktorá by mala inšpirovať aj okolité krajiny. Otvorene varoval, že odporcovia tejto politiky zomrú. „Ak nám budú odporovať, zomrú,“ vyhlásil prezident. Mugabeho vyháňanie bielych farmárov bolo etnickou čistkou, ale medzinárodné spoločenstvo mlčalo. Diktátorov rasizmus bol totiž v „opačnom garde“.
Rovnakú slepotu prejavili mnohí západní intelektuáli aj pri genocíde, ktorú v Kambodži páchal Pol Pot. Jeho režim Rudých Khmerov medzi rokmi 1976 a 1979 zavraždil okolo troch miliónov ľudí v snahe vytvoriť triedne čistú, komunistickú spoločnosť. Spustili tzv. „rok nula“, zrušili peniaze, školy aj náboženstvo.
Rodiny boli rozdelené, inteligenciu považovali za nepriateľa, dokonca nosenie okuliarov mohlo byť dôvodom na popravu, pretože podľa nich ich nosili vzdelaní ľudia. „Spálime starú trávu, aby mohla vyrásť nová,“ znelo jedno z revolučných hesiel. Tou trávou mysleli Rudí Khmerovia inteligenciu, „nakazenú buržoázním zlom“.
Napriek dôkazom o masakroch existovali obhajcovia režimu. Napríklad americký lingvista Noam Chomsky v knihe z roku 1979 After the Cataclysm (Po katastrofe), tvrdil, že médiá preháňajú, počty obetí sú údajne veľmi nadhodnotené a Pol Potov režim vraj priniesol poľnohospodárske úspechy a idylický život.
Hrdinovia alebo zločinci?
Hodnotenie diktátorov ostáva aj dnes do veľkej miery závislé od politickej orientácie. Pravicoví autokrati sú niekedy ospravedlňovaní ako obrancovia proti komunizmu, zatiaľ čo ľavicové zločiny sa relativizujú ako „nevyhnutná daň pokroku“. Avšak žiadna ideológia neospravedlňuje masové vraždenie, mučenie a systematické ničenie ľudských práv.
