Keď si zlomíme nohu, okamžite utekáme na chirurgiu. Keď nás začne pichať pri srdci, taktiež hneď letíme na pohotovosť. No keď nás dlhodobo trápi depresia, frustrácia, výbuchy hnevu, neznesiteľný smútok alebo mnoho ďalšieho… Tajíme to. Bojujeme s tým. Bojujeme so sebou. Snažíme sa to potlačiť, skryť a začíname si vyčítať, či sa dokonca nenávidieť. Hovoríme si, že sme slabí a neschopní, takí a onakí, no pravda je úplne inde. Zranená duša je rovnaká ako zranené telo. Niečo nám ublížilo a potrebujeme sa skrátka uzdraviť. To je celé.
A čo je na tomto uvedomení to najkrajšie? Že tá zlomená či doráňaná duša sa nám dokáže zahojiť, rovnako ako zlomená noha či boľavé brucho. Len sa musíme odhodlať k tomu, aby sme to začali riešiť. Aby sme si nechali pomôcť a vyhľadali odborníka či odborníčku.
Ak by ste mohli dať jednu jedinú radu svojmu mladšiemu ja, čo by to bolo a prečo?
Viac sa o seba staraj! Och, koľkým problémom a ťažkostiam by som tak dokázal predísť. O koľko spokojnejší, kvalitnejší a zdravší život by som mohol žiť. O koľko autentickejší by som sa naučil byť.
Všetci sa totižto ženieme za akousi ilúziou života, ktorý ak si dokážeme zariadiť, tak budeme šťastní (nahovárame si). Teda aspoň tomu veríme. No paradoxne, počas tejto honby za lepším životom, mnohí opúšťame sami seba. Nevnímame, čo nám robí radosť, čo nám pridáva na starostiach. Čo nás teší, čo nás bolí. A často sa potom stáva, že i keď veríme, že kráčame za lepším životom, sme na tej ceste stále smutnejší, nespokojnejší a vyčerpanejší.
Stačí sa však iba začať starať o seba a po malých krokoch sa pomaličky začneme cítiť lepšie.
Ako by ste si priali, aby vás ľudia vnímali o 10 rokov? Aké dedičstvo by ste chceli zanechať?
Zmenšiť stigmu okolo duševného zdravia a ukázať ľuďom, že emócie nie sú naším nepriateľom, ale naším najväčším požehnaním. A 10-ročný plán pre svoju budúcnosť síce nemám, no budem veľmi rád, keď mňa ako osobu, i celú moju tvorbu, budú ľudia vnímať ako bezpečný prístav, ktorý môžu navštíviť, aby si lepšie porozumeli. Aby našli odpovede na otázky, ktoré ich trápia a riešenia na problémy, ktoré ich na duši ťažia.
Čo je podľa vás podstata šťastia? A myslíte si, že je to niečo, čo sa dá naučiť alebo dosiahnuť vedome?
Schopnosť žiť život čo možno najautentickejšie. Pretože to vychádza z nášho vnútra a nie z toho, že sa snažíme zapáčiť či vyhovieť všetkým naôkol. Vtedy sme takí, akí byť chceme, nie takí, akými si nás želajú mať druhí.
Veľa ľudí dnes hovorí o „sebaláske“ a „autenticite“. Ako vnímate tieto pojmy? Myslíte si, že sa im niekedy prikladá viac povrchný význam?
Sebaláska a autenticita sú kľúčové koncepty pre plnohodnotný život, no súhlasím, že sa v dnešnej dobe používajú vágne a často strádajú na hĺbke. Sebaláska neznamená egoizmus, sebectvo alebo narcizmus. Je to o hlbokom a úprimnom prijatí seba samého so všetkými silnými aj slabými stránkami.
Autenticita zase znamená byť verný sám sebe, žiť v súlade so svojimi hodnotami a nepretvarovať sa, ako som už naznačil vyššie. Je to o odvahe byť zraniteľný a ukázať svetu svoje pravé ja.
Problém je, že sa tieto pojmy často zredukujú na vonkajšie prejavy, ako napríklad „dopriať si“ materiálne veci alebo neustále zdôrazňovať svoju „jedinečnosť“ na sociálnych sieťach. Skutočná sebaláska a autenticita sú vnútorné prejavy, ktoré vyžadujú prácu na sebe, sebapoznanie a odvahu čeliť svojim strachom a nedokonalostiam. Je to cesta, nie jednorazový akt.
Ako si myslíte, že strach ovplyvňuje ľudí v ich rozhodnutiach? Máte nejaké stratégie, ako ho prekonať?
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
