Herecká legenda Emil Horváth, ktorého diváci aktuálne môžu vidieť v úspešnom historickom seriáli Dunaj, k vašim službám, sa vo veku 80 rokov rozhodol prehovoriť bez servítky o stave našej spoločnosti. Hoci pôsobí ako pokojný a distingvovaný pán, jeho názory sú priame a ostré.
Podľa Horvátha sa Slovensko nachádza v kritickom období, ktoré preverí, či v krajine prevládnu hodnoty ako slušnosť a rozvaha. „Teraz sme v zlomovom momente, či je tých slušných viac alebo menej. Som optimista. Napriek tomu, že je tu zakódovaná historická nevedomosť, som presvedčený, že tých múdrych a slušných je viac. Akurát to trvá, kým sa to prejaví,“ povedal v rozhovore pre Denník N.
Herec si spomína aj na udalosti z novembra 1989. Tvrdí, že nie všetci štrngali kľúčmi s úprimným úmyslom: „Asi sme boli trochu naivní, keď sme v novembri ’89 spievali Sľúbili sme si lásku, sľúbili sme si vydržať, pravdu vravieť len. Lebo už vtedy, kým sme štrngali kľúčmi, niektorí pracovali na tom, aby to tak nebolo.“
Napriek tomu verí, že lož má krátke nohy a mocní, ktorí sa jej držia, raz narazia. Podľa neho je nádej práve v ľuďoch, ktorí si dokážu uvedomiť realitu, aj keď to nie je jednoduché. „Ľudia sú schopní prekonať aj ilúzie – ak sa prebudia.“ Z vlastnej hereckej skúsenosti vie, že ľudia nie sú čiernobieli, a že sa menia podľa situácií. Napriek tomu sa podľa neho často opakujú isté negatívne črty: „Tí menej šikovní hľadajú spôsob, ako sa dostať niekam, kde by tých šikovnejších zatienili. Sú za tým typické ľudské vlastnosti ako závisť, žiarlivosť a komplex menejcennosti.“
Nevieme, kam chceme patriť
Slovensko sa podľa Horvátha roky snažilo zaradiť medzi vyspelé štáty Západu. No dnes, ako hovorí, je citeľná neistota, či tam ešte chceme patriť. „Kým nám dávajú vreckové, tak sme radi, ale popri tom ich kritizujeme, prečo tak málo a či by sme niekde inde nenašli lepšie náhradné rodičovstvo.“
Aktuálny vývoj ho znepokojuje, najmä čo sa týka zahraničnej orientácie politického vedenia. Kritizuje premiéra za jeho zahraničné cesty a stretnutia s autoritárskymi lídrami. „Musel predsa vedieť (Fico, pozn. red.), že podáva ruku vojnovému zločincovi, ktorý je nebezpečenstvom pre Európu a svojou agresívnou vojnou má na svedomí tisícky mŕtvych,“ vyjadril sa na margo návštevy Vladimira Putina.
Po útoku na premiéra zaznievali výzvy k zmiereniu, no Horváth k nim pristupuje skepticky. Podľa neho by si mnohí mali najprv upratať pred vlastným prahom. „Hovoria o ňom často tí, ktorí by mali začať od seba. Veď na to sa nedá pozerať, nie je medzi nimi ani základná ľudskosť a slušnosť. To je výbava, ktorú človek nedostane narodením, na to vplývajú rodičia, priatelia, škola, blízki.“
Napriek všetkému v krajinu verí a nezanevrel na ňu. Naopak, apeluje na mladých ľudí, aby neutekali do zahraničia a pomáhali formovať lepšiu budúcnosť. „Prosím vás, mladí ľudia, neodchádzajte, a ak ste odišli, vráťte sa, aby ste vychovali generáciu, ktorá bude vedieť kriticky myslieť, aby vedela správne voliť,“ pripomína slová režiséra Eduarda Grečnera.
Na záver herec zdieľal spomienku zo Švédska, ktorá v ňom zanechala hlboký dojem. „Nejakým zázrakom nám s manželkou dovolili v 88. roku vycestovať za jej tetou do Švédska. Otvoril som u nej švédske noviny, chvíľu som nimi listoval, a keďže švédsky neviem ani slovo, po chvíli som sa spýtal: Aká je tu teraz vláda – pravicová alebo ľavicová? Manželkina teta sa na chvíľu zamyslela a povedala: Zistím ti to. Nevedela. Lebo nepotrebovala vedieť. Na jej kvalite života sa nič nezmenilo, či bola vláda pravicová alebo ľavicová. Po tom túžim, chcel by som sa prebudiť a pýtať sa suseda, aká je tu vláda.“
