Oslovených bolo aj niekoľko ďalších zákazníkov SpaceX, avšak nikto nechcel do veľmi rizikového podniku ísť. A tak sa Elon Musk rozhodol poslať do vesmíru „najlenejšiu vec, akú si môžeme predstaviť“. Svoj Tesla Roadster vo farbe polnočnej čerešne.
To, čo niektorí považovali za bláznivý nápad, malo v sebe hlbokú logiku. Náklad by dostatočne lacný: na rozdiel od prípadnej drahej sondy či družice za minimálne desiatky či skôr stovky miliónov dolárov. Na rozdiel od „tuctového satelitu“ pritiahla misia obrovskú pozornosť: na YouTube sa živé vysielanie z letu stalo vo svojej dobe historicky druhým najsledovanejším priamym prenosom.
Automobil navyše nebol určený na pohyb v kozmickom prostredí, mohol tak len príjemne prekvapiť. Čo napokon mohol byť jeden z dôvodov mediálneho záujmu, alebo divákov zaujímalo, či sa niečo nepokazí.
Náklad nepotreboval žiadny špeciálny hardvér (okrem modifikovaného adaptéra na pripojenie k druhému stupňu a dvoch ramien s kamerami). Jeho komunikáciu so Zemou zaistil druhý stupeň Falconu Heavy, ktorý mal iba zväčšené batérie a väčšiu zásobu stlačeného dusíka na zabezpečenie orientácie. Rovnako nebolo potrebné, aby náklad komunikoval ktovieako dlho. Takže nebolo nutné riešiť problémy so spojením zo vzdialenosti miliónov či desiatok miliónov kilometrov. Dvanásť hodín po štarte sa batérie vybili a zostava odmlčala.
Dôležité tiež bolo, že náklad nemusel smerovať na nejakú konkrétnu dráhu: SpaceX overovala činnosť druhého stupňa rakety tak, že tento fungoval až do úplného spotrebovania pohonných látok. A akákoľvek dosiahnutá dráha tak vlastne bola správna. A v neposlednom rade: Tesla je ďalším projektom z dielne Elona Muska, takže si urobil obrovskú reklamu.
Falcon Heavy každopádne fungoval bezchybne (drobnou kance na kráse bolo, že sa nepodarilo pre opakované použitie zachrániť stredový stupeň). Ikonickým sa stalo obzvlášť pristátie oboch bočných blokov bezprostredne po sebe: „Bočné bloky… To bolo epické. To bola možno najúžasnejšia vec, akú som kedy videl,“ nešetril nadšením Elon Musk. A nezostáva, než s ním súhlasiť.
Rok Falconu Heavy
Na štart druhého Falconu Heavy sme si počkali štrnásť mesiacov. Letel 11. apríla 2019. Jeho náklad tvorila komunikačná družica Arabsat 6A. Tretí potom 25. júna toho istého roku. Išlo o zaujímavý let s označením STP-2 (Space Test Program), ktorý niesol 23 menších družíc na tri rôzne obežné dráhy.
Hlavným cieľom ale bola certifikácia rakety na vynášanie kritických zariadení pre národnú bezpečnosť USA. Zaujímavé bolo, že pôvodne zazmluvnená cena 165 mil. dolárov za štart bola znížená na 160,9 mil. dolárov po tom, čo Pentagon súhlasil s využitím už raz letených bočných blokov.
Nasledovala viac ako trojročná pauza v štartoch Falconu Heavy. Dôvodov bolo niekoľko, predovšetkým problémy s pripravenosťou nákladov. A tiež fakt, že sa z Falconu 9 podarilo rôznymi konštrukčnými a operačnými úpravami „vyžmýkať“ oveľa väčší výkon, než sa pôvodne očakávalo. A tak niektoré komerčné družice preniesli operátori na túto lacnejšiu raketu.
Štvrtý Falcon Heavy tak letel až 1. novembra 2022, kedy niesol náklad s kódovým označením USSF-44 (United States Space Force). Išlo o prvú z tajných vojenských misií, kedy nosič vyniesol dvojicu hlavných družíc bližšie neupresneného určenia a najmenej tri menšie náklady. Dvojica družíc bola raketou dopravená priamo na geostacionárnu obežnú dráhu, kam sa nemusí, na rozdiel od podobných misií, vydávať vlastnými silami, čo predlžuje ich životnosť.
Celková hmotnosť vynášaného nákladu pri tomto lete bola zhruba 3 750 kg. To je na prvý pohľad hlboko pod deklarovanou nosnosťou Falconu Heavy, ale tá sa týka len optimálneho letu na nízku obežnú dráhu. Pri lete na inú orbitu nosnosť klesá, často aj veľmi dramaticky. Sem patrí aj priamy let na geostacionárnu dráhu, ktorý je energeticky náročnejší, než je napríklad let k Mesiacu.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
