Austrálsky patológ Roger Byard, v odborných kruhoch aj v podsvetí známy pod mrazivou prezývkou „Doktor Smrť“, sa po desiatkach rokov strávených v pitevni rozhodol prehovoriť. Jeho svedectvo, ktoré odznelo v podcaste I Catch Killers, nie je ničím pre citlivé povahy. Byard počas svojej kariéry analyzoval tisíce tiel a hľadal odpovede tam, kde zostalo len ticho a chlad.
Hoci sa väčšina ľudí obáva sériových vrahov, Byardove záznamy dokazujú, že smrť si často vyberá absurdné a nečakané cesty. Medzi jeho najbizarnejšie prípady patrí tragédia rybára, ktorého o život pripravila 25-kilogramová makrela. Nešlo o útok žraloka, ale o nešťastnú náhodu s rybou, ktorá sa stala osudnou.
Ešte neuveriteľnejšie pôsobí prípad staršej ženy, ktorej sa stal osudným domáci kohút. Zviera jej začalo ďobať do nohy postihnutej kŕčovými žilami tak nešťastne, že vyvolalo masívne, nezastaviteľné krvácanie. Byard spomína aj na banálne poškriabanie mačkou, ktoré kvôli infekcii skončilo smrťou. „Tieto príbehy sú mementom, že aj to najmenšie poranenie môže byť fatálne, ak ho podceníme,“ varuje patológ.
Od masových vrážd k vražednej makrele
Jeden z najviac absurdných momentov v jeho kariére nastal, keď vyšetroval úmrtie rybára, ktorého doslova knokautovala 25-kilogramová makrela. Ryba, ktorá v rýchlosti vyskočila z vody, zasiahla muža takou silou, že mu spôsobila smrteľné zranenia. Tento prípad je v ostrom kontraste s temnotou, ktorej Byard čelil hneď počas svojho prvého týždňa v službe.
Vtedy sa stal súčasťou vyšetrovania jedného z najznámejších austrálskych zločinov – prípadu zo Snowtownu. V 90. rokoch tam v sudoch objavili pozostatky ôsmich ľudí. Páchatelia, ktorí sa pasovali do roly „strážcov morálky“, obete brutálne mučili a usmrcovali bez akýchkoľvek reálnych dôkazov o ich vine. „Niektoré telá boli v sudoch čiastočne roztrhané. Bol to môj krst ohňom,“ spomína patológ na hrôzy, ktoré navždy poznačili jeho vnímanie ľudskej krutosti.
„Bol to môj prvý týždeň v práci a hneď som čelil ôsmim telám nájdeným v sudoch,“ spomína Byard na hrozivý nález, kde boli pozostatky v rôznom štádiu rozkladu. Práve táto skúsenosť ho naučila, že ľudská krutosť nepozná hranice.
Keď zaútočí domáci dvor
Ešte šokujúcejšie sú však prípady, kedy smrť prišla úplne nečakane v domácom prostredí. Byard opísal tragédiu staršej ženy, ktorej osudným sa stal jej vlastný kohút. Agresívny vták jej začal ďobať do nohy presne v mieste, kde mala výrazné kŕčové žily. Jedno nešťastné zasiahnutie cievy spôsobilo masívne krvácanie, ktoré sa nepodarilo zastaviť.
Podobne mrazivý je aj príbeh o úmrtí po drobnom škrabanci od mačky. Doktor Byard tieto historky nehovorí kvôli lacnej senzácii, ale ako varovanie. Podľa neho sú dôkazom, že aj to najmenšie poranenie môže byť smrteľné, ak sa podcení infekcia alebo ak zasiahne zraniteľné miesto na tele.
Neviditeľné jazvy na duši patológa
Práca v neustálom kontakte so smrťou si vyberá svoju daň. Roger Byard otvorene priznáva, že o posttraumatickej stresovej poruche (PTSD) sa v komunite forenzných lekárov takmer vôbec nehovorí. Dennodenný pohľad na spálené telá, obete násilia či, čo je najhoršie, vyhladované a týrané deti, zanecháva na psychike hlboké stopy. Títo odborníci musia svoje nálezy chladnokrvne a detailne obhajovať pred súdmi, pričom v sebe dusia emócie, ktoré by ich inak zlomili.
Byard priznal, že po rokoch pochopil jednu dôležitú vec – veda nemá odpoveď na všetko. Najťažšou časťou jeho práce nie je samotná pitva, ale moment, keď musí vstať a pozrieť sa do očí rodinám obetí. Často im musí oznámiť, že presnú príčinu smrti sa nepodarilo určiť. V takých chvíľach im neponúka vedeckú prednášku, ale ľudské uistenie, že za tragédiu nenesú vinu. Práve tieto momenty sú pre neho dôkazom, že za každým riadkom v pitevnej správe sa skrýva hlboký ľudský žiaľ, ktorý žiadna štatistika nezachytí.
