Ľadový obor A-23A, ktorý svojou rozlohou zatieňuje aj New York, prechádza fascinujúcou, no zároveň tragickou premenou. Najnovšie satelitné snímky odhalili, že sa povrch tohto osamelého pútnika pokryl sýtymi modrými škvrnami, čo predznamenáva jeho definitívny koniec v teplých vodách južného Atlantiku.
Vedci predpovedajú, že dni tohto kolosu sú zrátané a jeho rozpad v priebehu aktuálneho leta je prakticky nevyhnutný. Píše o tom aj popsci.com.
Príbeh tohto mrazivého obra sa začal písať pred štyrmi desaťročiami, keď sa v roku 1986 odtrhol od antarktického šelfového ľadu Filchner. V čase svojho vzniku dosahoval plochu závratných 15 000 štvorcových míľ, čo vtedy predstavovalo takmer dvojnásobok rozlohy amerického štátu Rhode Island.
Hoci sa jeho veľkosť za tie roky scvrkla na približne 456 štvorcových míľ, stále ide o masu ľadu, ktorá budí rešpekt. Koncom decembra 2025 zachytil satelit Terra spoločností NASA a NOAA znepokojivý pohľad. Modré šmuhy a jazerá roztopenej vody, ktoré pokrývajú jeho povrch, sú jasným signálom, že sa štruktúra ľadovca nezvratne narúša. O deň neskôr tieto pozorovania potvrdili aj fotografie z Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS), ktoré ukázali ešte väčšie plochy nahromadenej vody.
Voda v prasklinách trhá mrazivého obra na kusy
Prítomnosť rozsiahlych jazierok, ktoré odborníci nazývajú modrou kašou, je nebezpečným mechanizmom deštrukcie. Tekutina sa hromadí v trhlinách a svojou obrovskou váhou pôsobí ako klin.
Ted Scambos, vedecký pracovník z University of Colorado Boulder, tento proces objasnil celkom priamo: „Máte váhu vody sediacu vo vnútri trhlín v ľade, ktorá ich núti sa otvoriť.“ Na okrajoch ľadovca si môžete všimnúť tenkú bielu líniu, ktorá pripomína akýsi ochranný val držiaci vodu vo vnútri. Ide o špecifický vzor, ktorý vzniká ohýbaním ľadovej platne smerom nahor v momente, keď sa jej okraje na úrovni hladiny začnú intenzívne topiť.
Zaujímavosťou sú aj modro-biele pruhy, ktoré vidno na satelitných záberoch. Tie nie sú novodobým javom, ale spomienkou na dávnu minulosť. Tieto ryhy vznikli pred stovkami rokov, keď sa ľadová masa ešte pohybovala po antarktickom skalnom podloží. Chris Shuman, bývalý vedec z University of Maryland, neskrýval svoj údiv nad tým, že sú tieto stopy stále viditeľné.
Podľa jeho slov je fascinujúce pozorovať ich aj po takom dlhom čase a napriek tomu, že na ľadovec napadli hory nového snehu a dochádzalo k masívnemu topeniu z jeho spodnej strany. Zdá sa však, že mrazivý pútnik už začína vytekať. Biela plocha na jeho ľavej strane naznačuje únik vody, ku ktorému dochádza, keď tlak nahromadenej tekutiny na vrchu jednoducho prerazí oslabené okraje ľadovca.
Oceánsky cintorín čoskoro pohltí posledné zvyšky histórie
Odborníci sa zhodujú, že pre ľadovec A-23A neexistuje cesta späť. Oblasť, ktorou momentálne prechádza, je medzi oceánografmi známa ako cintorín ľadovcov. Jasná obloha, teplejší vzduch a zvyšujúca sa teplota morskej vody počas južného leta proces rozpadu drasticky urýchľujú.
Shuman sa vyjadril otvorene a uviedol, že neočakáva, že by tento kolos prežil južnú letnú sezónu. Situáciu navyše zhoršuje klimatická zmena, kvôli ktorej teploty vzduchu a oceánov v regióne neustále prekonávajú historické rekordy.
Kým sa svet pripravuje na definitívne zmiznutie ľadovca A-23A, pri pobreží Antarktídy už čakajú ďalší nasledovníci. Obrovské masy ľadu ako A-81, B22A alebo D15A, ktoré rozlohou presahujú 500 štvorcových míľ, sú v súčasnosti buď zaparkované, alebo sa pomaly vydávajú na svoju vlastnú cestu na sever. Ich osud bude pravdepodobne kopírovať príbeh modrajúceho giganta, ktorý nám v priamom prenose ukazuje, ako rýchlo dokážu meniace sa podmienky na našej planéte vymazať aj tie najmohutnejšie pozostatky doby ľadovej.
