Rozhovor pre Šport24.sk odhalil doposiaľ neznáme zákulisie začiatkov Mareka Hamšíka na Tehelnom poli. O jeho príchode do Slovana, skromných podmienkach i výnimočnom talente porozprával prvý tréner slovenskej futbalovej legendy, charizmatický Igor Bôbik.
Na Mareka Hamšíka dnes hľadí celý futbalový svet ako na jednu z najväčších postáv slovenskej futbalovej histórie. No predtým, ako sa stal ikonou Neapola či kapitánom reprezentácie, prešiel si skromnými a náročnými začiatkami. V tom čase mu po boku stál muž, ktorý v ňom rozpoznal výnimočný talent. Tréner Igor Bôbik, dnes 64-ročný, bol pri tom, keď Hamšík ako 14-ročný prišiel na Slovan.
„Počas tréningu mladšieho dorastu sa prišiel na nás pozrieť starší pán s chlapcom – dedko s Marekom. Vracali sa z neúspešných skusov v Sparte a zastavili sa v Bratislave. Pýtali sa, či by si s nami mohol zatrénovať. Súhlasil som a jeho dotyky s loptou ma hneď upútali,“ spomína si tréner, ktorý mal v tom čase pod palcom výborný ročník hráčov vrátane Juraja Pirosku, Radovana Augustína či Jána Nemčeka.
Prestup za felíciu a dresy
V roku 2002 bol Slovan v hlbokej kríze – bez peňazí, bez teplej vody, tréneri si často museli poradiť sami. „Za hráčov sme platili loptami alebo dresmi. Marekov prestup však bol výnimočný – klub zaňho nezaplatil nič. Jeho otec predal felíciu, požičal si peniaze a zaplatil 125-tisíc korún,“ vysvetľuje Bôbik.
Chlapci z tímu tvorili silnú partiu, ktorá medzi seba nových hráčov brala ako rovnocenných. „Žili ako rodina, nikto nemal problém zapadnúť. Ani Marek. Býval v izbe na štadióne, vedľa kabíny. Tá miestnosť bola v dezolátnom stave, tak som im ju za vlastné peniaze zariadil. Postele, skrine, televízor. Občas som im opral veci, navaril, Marek u mňa aj párkrát prespal.“
Žaba, Polus a strelnica
V kabíne mal mladý Hamšík prezývku „Žaba“. Prečo? „Už vtedy mal široký úsmev ako žabiak,“ smeje sa tréner. O futbale sa bavil aj mimo ihriska – najradšej s chalanmi hrávali na hlavnom ihrisku, chodili spolu do kina, alebo sa vybláznili na strelnici pri bývalom dome ROH. Bôbik si dodnes spomína aj na Hamšíkovu precíznosť. „Žil veľmi skromne. Každú korunu, ktorú minul, si zapisoval do zošita. Na extravagantný účes nemal peniaze, kohúta začal nosiť až neskôr.“
Talent, ktorý vydržal
Mnoho chlapcov má v doraste obrovský talent, no skončia skôr, ako prerazia. Marek to ustál. „Netvrdím, že bol najväčší talent na Slovensku, ale bol veľmi šikovný. Záležalo len na ňom, ako sa s tým vysporiada.“ Obdivoval Pavla Nedvěda a o futbale debatoval s trénerom často. Rovnako však riešili aj dievčatá či tetovania. „Hovoril mi, že chce tetovanie. Povedal som mu, že ja za to nie som, ale ak mu to rodičia dovolia, nech sa páči,“ priznáva tréner.
Ponuka z Brescie a rozlúčkový zápas
Keď prišla ponuka z talianskej Brescie, Bôbik neváhal: „Slovan bol vtedy v zlej situácii, preto som každému hráčovi hovoril, že ak má možnosť ísť von, nech ide.“ S Hamšíkom ostal v kontakte aj po jeho odchode. „Keď bol v Bratislave na zrazoch alebo prechádzal cez mesto, vždy sme sa stretli. Teraz si skôr zavoláme. Ale kontakt udržiavame.“
Na rozlúčkový zápas 5. júla by rád išiel. „Verím, že si na mňa spomenie a pozve ma. Bol som len malým kúskom jeho veľkej cesty, ale aj to sa počíta.“ „Pre mňa sú na rovnakej úrovni – Marek a Peťo Dubovský. Charizmatickí, bez namyslenosti. Mnohí talentovaní hráči, čo prešli mojimi rukami, sa nechali opiť slávou. Marek nie. Zostal rovnaký, pokorný, normálny.“
