Paradoxne však pripúšťa, že vtedy mohli byť ľudia k sebe ľudsky bližšie, spájali ich spoločné zážitky a obmedzenia.
„Bolo tam veľa zlých vecí, ktoré sme si vtedy možno v mladíckom zápale až tak neuvedomovali. Bolo nesmierne smutné, že sme nemohli cestovať, pred Vianocami sme stáli nekonečné rady na banány a mandarínky a tešili sa z jedných džínsov aj tri roky. Dnes je výber neobmedzený. Ak máte peniaze, kúpite si čokoľvek, no práve v tej okamžitej dostupnosti sa vytráca skutočná hodnota vecí. Kedysi sme si všetko materiálne vážili viac, no cena za to, všadeprítomná nesloboda, bola hrozná. Paradoxne sme si vtedy boli možno ľudsky bližší, pretože nás definoval spoločný nepriateľ. Stretávali sme sa po bytoch, potajomky sme spievali Kryla. Nikdy nezabudnem na večery, ako sme s partiou rozprestreli mapu a prstom sme cestovali po svete,“ hovorí Kramár.
Najviac ho mrzí, ako rýchlo ľudia zabúdajú a podceňujú hodnotu slobody, ktorú máme dnes. Kritizuje tých, ktorí s nostalgiou spomínajú na socializmus, pretože v ňom nemuseli preberať zodpovednosť a len sa „viezli“. Zdôrazňuje, že ak je niekto nespokojný, mal by hľadať chybu v sebe, nie v celom svete. Zároveň rázne odmieta obvinenia, že bol „bývalým komunistom“, pričom zdôrazňuje, že celá jeho rodina vstup do strany vždy odmietla, napriek opakovaným ponukám.
„Na sociálnych sieťach sa dnes často stretávam s útokmi, že sa nemám na minulý režim čo sťažovať, veď som „bývalý komunista“. (Smiech.) Je to bohapustá lož. Nikdy v živote som v strane nebol. Päťkrát za mnou prišli s ponukou na vstup a päťkrát som ich rázne odmietol. V našej rodine by ste márne hľadali čo i len jedného straníka: môj otec, mama, teta či strýko, nikto z nás do strany nikdy nevstúpil,“ vysvetľuje.
Donášači a cenzúra
Kramár opisuje herecký svet tej doby, kde bol všadeprítomný strach z „donášačov“ a cenzúry. Mnohí kolegovia boli tajnými spolupracovníkmi ŠtB, čo sa ukázalo až po revolúcii.
Spomína na incident, keď po návrate priateľky zo zájazdu v zahraničí musela pred StB klamať o svojich aktivitách. Zažil aj zákazy predstavení, ako napríklad „Prelet nad kukučím hniezdom“ v Brne či v Nitre, a povinné pretáčanie filmových záverov tak, aby vyhovovali režimu.
„O niektorých mojich kolegoch sa to vedelo, o iných nie. Po revolúcii, keď vyšli zoznamy, som bol pri niektorých menách naozaj šokovaný. Boli to totiž ľudia, s ktorými som bol v blízkom kontakte. Osobne som nikdy nemal problém. Dokonca som nezažil ani výsluchy, teda len sprostredkovane. Spomínam si, ako bola moja vtedajšia priateľka a spolužiačka z Brna s Divadlom na provázku na zájazde v zahraničí. Keď sa vrátila, ráno k nám prišli agenti a odviezli ju na výsluch. Potom musela v divadle klamať, že bola u lekára. Vypytovali sa jej, čo tam herci robili, s kým sa v zahraničí stretli a podobne. Dialo sa aj také, že nám v divadle v Brne zakázali uviesť predstavenie Prelet nad kukučím hniezdom v réžii Jana Kačera, a to tesne pred premiérou. Objavil sa tam nejaký politruk, postavil sa pod javisko a vyhlásil, že toto sa hrať nebude… Rovnaká situácia sa zopakovala aj v Nitre. Alebo sme museli pretáčať konce filmov, lebo hrdina nesmel zomrieť tak, ako to bolo v scenári. Musel sa tam objaviť nejaký „dobrý komunista“, ktorý ho predsa zachráni,“ povedal.
Po nástupe do Činohry SND v roku 1986 si Kramár vážil šéfa Ďurka Slezáčka, ktorý bol síce komunista, no dokázal šikovne manévrovať a pomáhať hercom. Slezáček ho tiež prehováral k vstupu do strany s argumentom, že potrebujú „slušných ľudí“, čo Kramár odmietol.
Radosť z otcovstva v pokročilom veku
V súkromí si Maroš Kramár užíva otcovstvo so svojou najmladšou dcérou Rijou (1,5). S úsmevom spomína na nedávnu dovolenku v Egypte, kde ho Rija prekvapila svojou otužilosťou. Popisuje ju ako „malú šéfku“.
„Keďže máme doma sučku Koru, často jej hovoríme: „Kora, sadni!“ Dcérka to hneď pochytila. Teraz nám všetkým rozkazuje. Ukáže prstom a zakričí „Sadni!“ A my musíme poslúchať,“ dodáva Kramár.
