Život jej do vienka neprial, no sťažnosti z jej úst nikdy nezneli. O to silnejšie dnes stojí pri tých, ktorí pomoc potrebujú. Na verejnosti pôsobí ako sebavedomá, charizmatická a výrazná žena, no za touto fasádou sa skrýva príbeh plný strát a skúšok. Jitka Čvančarová patrí k herečkám, ktoré si diváci nepamätajú len podľa postáv, ale najmä podľa emócií, ktoré dokážu vyvolať. Jedni si ju navždy spájajú s filmom Román pre pokročilých, ďalší s výraznými seriálovými úlohami či s medzinárodne oceňovaným filmom Pomaľované vtáča.
Za jej úspechmi sa však ukrýva detstvo, ktoré poznačila tragédia. Už v mladom veku sa musela vyrovnať s tým, čo znamená strata. Najprv prišla o otca, neskôr o nenarodené dieťa a napokon aj o svoju mamu. Práve tieto rany ju naučili, že životné udalosti do seba často zapadajú spôsobom, ktorý človek pochopí až s odstupom.
Ako sama spomínala v rozhovore pre portál Super, citujúc jej vyjadrenia z relácie What, zo všetkých blízkych mala paradoxne najmenej obáv práve o otca, hoci práve on zomrel náhle a tragicky po zásahu elektrickým prúdom. Táto strata zasiahla celú rodinu a v jej vnútri zanechala hlbokú stopu. Veľmi skoro si uvedomila, aké krehké sú istoty a že o milovaných možno prísť bez varovania. O to silnejšie puto si potom vytvorila so svojou mamou.
Práve ona mala na jej formovanie zásadný vplyv. Pracovala v zariadeniach sociálnej starostlivosti a dcéru často brávala so sebou. Jitka tak trávila čas medzi seniormi, zdravotne znevýhodnenými a opustenými deťmi. V rozhovore pre portál Moje psychologie opísala, že kým jej mama vybavovala pracovné povinnosti, ona sa rozprávala s klientmi zariadení a nadväzovala kontakt aj s ťažko chorými deťmi, pri ktorých často stačilo mlčanie a obyčajný dotyk. Práve tam si uvedomila, že pomoc nemusí mať podobu veľkých slov a že aj samotná prítomnosť dokáže liečiť.
V charitatívnej činnosti sa našla
Silným vzorom jej bola aj stará mama, ktorá podľa jej slov vždy pomáhala, aj keď sama nemala nazvyš. Aj preto sa neskôr prirodzene zapojila do charitatívnych projektov a stala sa patrónkou organizácie DebRA ČR, ktorá sa venuje pacientom s ochorením motýlích krídel. Pre portál Médium.cz uviedla, že rodiny pacientov pozná osobne a že medzi nimi vznikli veľmi úzke väzby. Zároveň otvorene priznala, že mnohé z detí už chorobe podľahli, keďže ide o nevyliečiteľné ochorenie.
Najťažšia životná skúška však prišla v čase, keď jej mame diagnostikovali akútnu leukémiu. Herečka sa rozhodla vziať si ju domov a postarať sa o ňu vlastnými silami. V rozhovore pre Expres vysvetlila, že chcela, aby jej mama mohla odísť v domácom prostredí, obklopená láskou. Kvôli tomu sa musela naučiť zdravotnícke úkony, od podávania injekcií až po prácu s kyslíkom. Magazínu Marianne opísala, aké fyzicky náročné bolo starať sa o ležiaceho a trpiaceho človeka, ktorý zápasil s bolesťami aj dýchavičnosťou.
Popri tom mala doma malé dieťa a rozhodla sa, že pred dcérou nebude realitu smrti skrývať. V rozhovore pre Reflex vysvetľovala, že potláčanie otázok a zákaz rozprávať o ťažkých témach v deťoch len prehlbuje strach. Starostlivosť o umierajúcu mamu bola vyčerpávajúca, no spätne ju považuje za správne rozhodnutie. Pre Kafe.cz uviedla, že ak sa podarí, aby človek odišiel zmierený, je to určitým druhom pokoja pre všetkých, ktorí zostávajú.
Ako keby jedna smrť nestačila
Do tohto obdobia sa navyše pridružila ďalšia bolestná skúsenosť. Herečka spontánne potratila. Po čase však dospela k presvedčeniu, že aj táto strata mala svoj zmysel. V relácii Prostor X pre Reflex povedala, že keby sa dieťa narodilo, nemohla by sa naplno venovať starostlivosti o mamu v jej posledných mesiacoch. Namiesto hnevu tak prišlo prijatie a pocit, že udalosti do seba zapadli.
Po smrti mamy a strate dieťaťa sa dostala na hranicu vyčerpania a začala pochybovať o svojej profesii aj o sebe samej. V rozhovoroch prirovnávala tento stav k postupnému vareniu žaby, ktorá si nevšimne, že voda sa zohrieva, až kým nie je neskoro. Hovorila o plazivom pocite vyprázdnenia a rozostrení hodnôt. Uvažovala dokonca o tom, že by s herectvom skončila. Keď sa zranila a musela niekoľko mesiacov chodiť o barlách, vnímala to ako signál, že sa má zastaviť a prehodnotiť smer.
V najťažších chvíľach pri nej stál jej manžel, tanečník Peter Čadek, s ktorým sa spoznala počas StarDance. Pre Medium.cz sa vyznala, že nikdy nezabudne na to, ako sa staral o jej mamu a akú obrovskú oporu jej poskytol. Dnes patria medzi najstabilnejšie páry českej scény, no sama zdôrazňuje, že šťastné partnerstvo sa začína prácou na sebe. Pre Dotyk.cz uviedla, že človek musí najprv nájsť pokoj sám v sebe, aby ho dokázal zdieľať s niekým ďalším.
Práve v období, keď prestala od života očakávať zázraky a prijala ho taký, aký je, prišla nová radosť. Na výročie úmrtia jej mamy sa ich rodina rozrástla o syna Théodora Christiana, ktorý sa stal symbolom nádeje po rokoch plných bolesti.
