Juraj Valach má za sebou bohatú hokejovú kariéru, ale ten najťažší zápas mu pripravil život mimo štadióna. Už takmer deväť rokov bojuje ako otec s realitou, ktorá by zlomila aj silnejších. V roku 2016 prišiel počas predčasného pôrodu dvojičiek Amálky a Jerguška o milovanú manželku Simonu. Bola to rana, z ktorej sa človek nikdy úplne nespamätá.
Kým Amálka dnes rastie ako zdravé a živé dievčatko, Jerguško prišiel na svet s vážnym postihnutím. Mozgová obrna mu znemožňuje ovládať telo, nechodí, nesedí, nerozpráva, jeho pohyby sú mimovoľné a nekoordinované. No napriek tomu je to podľa slov svojho otca šťastný, usmievavý chlapec, ktorého by za nič nevymenil.
Valach v tichosti bojuje za synovu dôstojnú budúcnosť. Nedávno sa presťahoval bližšie k Banskej Bystrici, aby bol so synom a dcérou častejšie doma. Hoci vie, že Jergušovo postihnutie nie je liečiteľné, verí, že by mu mohol zabezpečiť lepší život. Lenže narazil na slovenský štát, ktorý, ako vraví, funguje naopak. Potrebné pomôcky, rehabilitácie, lieky – všetko je buď drahé, alebo nedostupné. Podpora systému je podľa neho žalostne slabá. A keď k tomu prirátame aj ľudskú netoleranciu a bezohľadnosť, nie je divu, že niekedy stráca nádej.
Podpora štátu je slabá
„Potrebujeme ľudí, ktorí riadia štát, aby vytvorili takýmto deťom podmienky, aby mohli napredovať, aby sa ich rodiny mohli o ne starať, kupovať im pomôcky, platiť rehabilitácie, lieky a tak ďalej. Lenže u nás je všetko hore nohami a padnuté na hlavu. Neviem, či niekedy dôjde k náprave, ale silno pochybujem, keď vidím, kam sa spoločnosť uberá,“ neskrýva nespokojnosť bývalý hokejista.
V bežných chvíľach, ktoré by pre iných mohli byť banalitami, zažíva Valach absurdné situácie. S malým Jerguškom niekedy stojí na prechode pre chodcov aj päť minút, lebo vodičom sa nechce zastaviť. Ubíja ho to. Najviac ho však bolí, keď vidí, ako sa jeho syn snaží hýbať, ako si chce zabehať, ale jeho telo ho nepustí. Juraj sa snaží zabezpečiť mu čo najviac možností, chce mu dať radosť, pohyb, šport, ale naráža na limity reality.
„Ja keď vidím, ako ho vezmem na ruky a Jerguš začne behať vo vzduchu nohami, viete, že sa chce hýbať, ale jeho zdravotné postihnutie mu to nedovolí. Ubíja to, ale nedá sa s tým nič robiť,“ opisuje náročné chvíle víťaz ankety Otec roka 2023.
Bojuje s ľudskou bezohľadnosťou
Popri boji so systémom však musí čeliť aj niečomu, čo by malo byť v slušnej spoločnosti dávno minulosťou – predsudkom a netolerancii. Naposledy ho zaskočila skúsenosť z bežnej prechádzky, ktorú opísal bez príkras: „Na ulici nás míňali dve tety vo veku asi 60 rokov a keď uvideli Jerguška, jedna povedala: ,Preboha, aký veľký fagan a v kočíku, to je hanba.‘ Tak vravím, že neurazte sa na mňa, ale chlapec je ŤZP a je imobilný. Na to druhá pani odvetila, že: ,Načo to vláčite von, také deti bývajú v ústavoch.‘“
Juraj radšej neprezradil, čo im vtedy povedal naspäť. No chcel len pripomenúť, že každý má právo byť vonku, v spoločnom priestore – aj keď je chorý, zranený, alebo jednoducho iný. Svet má byť pre všetkých, nie len pre zdravých a bezchybných.
„Aj keď je niekto chorý, postihnutý, nevidiaci alebo akokoľvek deformovaný, či už po úraze, alebo kvôli chorobe, stále má právo chodiť von medzi ľudí. Je to spoločný priestor pre všetkých. Je to o tolerancii, pochopení a vzájomnom rešpekte. Treba sa zamyslieť,“ uzavrel Valach.
Hokejista, ktorého poznáme z ľadu ako tvrdého muža, ukazuje vo svojom súkromí obrovské srdce. Aj keď ho život poriadne preveril, nestráca ľudskosť a odvahu hovoriť o veciach, ktoré mnohí radšej prehliadajú. A možno práve takí ľudia ako Juraj Valach dokážu Slovensko posunúť k väčšiemu súcitu.
