Herečka opisuje situáciu z dôvodu, že v súčasnosti je viac možností na vycestovanie do zahraničia. Domnieva sa, že mnohým sa z tohto zatočila hlava.
„Ale oni sa vrátia. Viete, kto nepríde, je jeho voľba. To treba rešpektovať. Ale stále verím, že ich tu zostane dosť. V minulosti to mali Slováci oveľa ťažšie. A napriek tomu sme tu.“
S mladšou generáciou hercov už nenadväzuje intenzívne kontakty ako v minulosti, kedy študentov vyučovala. Má však určité obavy o nich a hoci je už Ida Rapaičová vo vyššom veku, priznáva, že je rada, že je staršia.
„Dosť bolo pekných príležitostí. Robili sme aj veci, ktoré sme museli, aj proti svojmu presvedčeniu, ale to nevadí. Herectvo je remeslo – to mi vždy hovorila nebohá Hana Meličková. Jednoducho, človek musí stráviť aj veci, ktoré mu nie sú po vôli. A práve tie vás najviac posilnia. Som vďačná za každú príležitosť, aj za negatívnu,“ zhodnotila.
Všetky zložky musia byť harmonické
Herečku poznáme z viacerých filmov ako Pacho, hybský zbojník, Kubo či Skrytý prameň, ale stála tiež na divadelnom javisku v predstaveniach Macbeth, Sen noci svätojánskej či Višňový sad. Úspech samotného diela tkvie vo viacerých aspektoch, ktoré by mali byť ponaučením aj v súčasnosti.
„Nestačí dobrý text, nestačí dobrá hra, keď nie je dobrý herec. Všetky zložky musia byť harmonické, to máte ako v hudbe. Keď zlyháva jedna stránka remeselná, už to nefunguje, už to škrípe. Nebohý František Dibarbora mi hovorieval, že herec môže žiť na javisku prakticky až do smrti. Lebo v každom veku je využiteľný. A dnes to akosi neplatí. Pozerám sa a na javisku vidím málo starších ľudí. Neviem, možno sa mýlim, opravte ma.“
Hoci občas dostane ponuky na účinkovanie, dôkladne zváži, na aký projekt kývne. „Nejdem do hlúpostí, takže mám svoje nároky. Ale tie nároky sa narodili v dobe, ktorú sme prežili aj s Karolom Čálikom. A preto mu držím palce, že ešte stále je vo funkcii, z ktorej môže ovplyvniť to, čo sa deje napríklad s mladými ľuďmi, ktorí nastúpia do divadla. To je veľmi veľmi dôležité.“
Galéria: Ida Rapaičová
So smútkom dodáva, že s mnohými hereckými kolegami či kolegyňami sa už nemôže stretnúť. S tými, s ktorými je ešte v kontakte, sa rovnako nestretáva.
„V tomto veku už začínajú choroby, takže to treba rešpektovať. Aj ja mám už paličku na chôdzu, ale viem chodiť. Hlava mi ešte funguje.“
Rada spomína na Štefana Kvietika
Zaspomínala si na dobrého kolegu, významného herca Štefana Kvietika, ktorý nás opustil presne pred mesiacom, 22. marca.
„Bol to skvelý herec. Rozumel si s ním aj môj brat – poľovník. Pochádzal z jednoduchého sedliackeho prostredia, z Plachtiniec. Mal vzťah k prírode. Bol to veľký umelec a mal veľkú ľudskú dušu. Bola s ním radosť hrať. Pohrali sme toho veľa, nebudem to ani menovať, ani si to už nepamätám. Veľmi sme si rozumeli.“
Vždy si našli spoločné témy, o ktorých sa dokázali rozprávať, no jedna téma musela ísť bokom. „Keď som sa ho pýtala na divadlo, mávol rukou a povedal, o divadle nehovorme. Už som zabudol. Nechcel. Napriek tomu sme sa mali o čom rozprávať, lebo on bol okrem toho aj dobrý človek. Takže spomínali sme na krásne role, pohrali sme aj kladné, aj záporné. Aj komédie, aj drámy. Patrik k našej generácii. Mám na čo spomínať,“ uzavrela.
