Keď ste už načrtli prípad Kataríny Hrozányovej, nastal aj tam nejaký posun? Vy ste v rámci tohto prípadu konfrontovali aj jej exmanžela.
Na tomto prípade som začal pracovať približne pred dvoma rokmi. V tom čase v prípade nebol nikto obvinený. Bol to len ďalší prípad nezvestnosti. Mimochodom, bol to jeden z posledných prípadov, na ktorom pracoval aj Pavol Rýpal – a myslím si, že môže existovať súvislosť.
Aktuálne je situácia taká, že v prípade sú podľa mojich informácií obvinení traja členovia skupiny sátorovcov: Roland Szamaranský, Zsolt „Csonty“ Nagy a Juraj Bugár. Tí sa mali podieľať na jej likvidácii. Viem, že bol vypočúvaný aj jej exmanžel, ktorý mal prísť na Národnú kriminálnu agentúru s piatimi advokátmi.
Jeden z hlavných svedkov (človek, ktorý mohol vniesť do prípadu svetlo) sa po konfrontácii zastrelil. Bol to šéf bezpečnostnej služby takáčovcov. To bol ten, ktorého som konfrontoval v súvislosti s týmto prípadom. Bol veľmi vulgárny a krátko po konfrontácii spáchal samovraždu. Ja budem na tomto prípade ďalej pracovať a budem sa snažiť, aby sa pozostatky Kataríny Hrozányovej ešte vykopávali a dohľadávali na miestach, kde by podľa informácií mala byť stále zakopaná.
Znalci z psychiatrie a psychológie sa vyjadrili, že Mikuláš Černák už nepredstavuje hrozbu pre spoločnosť. Čo si o tom myslíte vy?
Po tom, čo sme si na súde vypočuli od psychiatra a psychológov, ktorí vysvetlili, aké množstvo testov Mikuláš Černák absolvoval za múrmi väznice po 27 rokoch, sa podľa mňa súdu výrazne zúžil priestor na rozhodovanie medzi tým, či ho pustiť, alebo nie.
Podľa toho, čo na súde zaznelo, podľa jeho správania počas rokov vo väzení, ako aj na základe odporúčania riaditeľa väznice a pedagógov, Černák splnil všetko, čo mal. Napriek tomu, že on a jeho gang majú na svedomí viac ako 30 životov, z formálneho hľadiska splnil všetky podmienky. Psychológ z Českej republiky, ktorý vystupoval ako znalec, odpovedal prokurátorke doslova na otázku: „Odporúčate Mikuláša Černáka pustiť na slobodu?“ – a on povedal: „Áno.“
Podľa neho výkon trestu slúži na to, aby spoločnosť ochránil pred nebezpečnými ľuďmi a aby sa zabránilo ďalšej trestnej činnosti. Ale ak Černák absolvoval všetky testy a programy tak, ako mal, a dosiahol dané výsledky, tak podľa neho už nie je nič viac, čo by mohol dokázať. Povedal, že už lepšie testy mať nebude – nedá sa to. Druhý psychológ uviedol, že podľa výsledkov testov je každý človek v miestnosti, kde sa pojednávalo, rovnako nebezpečný ako Černák. To sú, samozrejme, veľmi silné slová v kontexte toho, o čom sa rozhodovalo.
Z môjho pohľadu sa súdu výrazne zúžil priestor na rozhodovanie, pretože rozhodovať sa musí aj na základe dôkazov. Nemôže sa rozhodnúť iba na základe emócií – bez ohľadu na to, čo povie psychológ, psychiater, riaditeľ väznice, pedagóg alebo iní. Aj keď si sudca môže myslieť svoje, nemôže úplne ignorovať dôkazy.
Mňa v tomto prípade napríklad trápi, že jeho kumpáni nedostali doživotie. Že Ján Kán, ktorý bol jeho pravou rukou, bol obvinený z viacerých vrážd a je stále stíhaný – napríklad v prípade vraždy Szymaneka – neodpykal si ani jeden deň za žiadnu vraždu. A to sú podľa mňa dôležité atribúty, ktoré treba zohľadniť. Osobne by som sa priklonil k názoru celej spoločnosti, že ak by všetci členovia Černákovho gangu dostali doživotie, tak by aj Mikuláš Černák mal zostať na doživotie vo väzení.
Je to subjektívny pohľad, ale poviem to presne – ak by všetci dostali doživotie, potom by mal aj on. A nielen oni – ale všetci vrahovia, či už od sátorovcov, piťovcov alebo sýkorovcov, by mali dostať doživotie bez možnosti prepustenia. A vtedy by to bolo spravodlivé.
Zažilo už Slovensko prípad, kedy bol tzv. „doživoťák“ prepustený na podmienečné prepustenie?
Nikdy sa to nestalo. Už samotnou výnimkou je, že riaditeľ väznice podpísal odporúčanie na podmienečné prepustenie Mikuláša Černáka – čo je silné. To sa v histórii ešte nikdy nestalo. A zaujímavé je, že sa to dialo práve v prípade, ktorý je tak výrazne mediálne sledovaný.
Čo vravíte na instagramový profil Lojzo Kromka? Máte nejaké informácie, kto tento profil spravuje? Je možné, že za ním stojí naozaj on?
Videl som ten profil. Dokonca mi komentoval nejaké príspevky. Neviem, kto mu ho spravuje, ale sú tam aj aktuálne fotografie Lojza Kromku z väznice. Zverejňované sú tam jeho vyjadrenia – určite to nepíše on sám, ale niekto, kto je s ním v dennom kontakte a s kým telefonuje. Neprekvapujú ma jeho slová – oni sú medzi sebou vo vojne. Myslím si, že viac Kromka ako Černák.
Práve Černák po prelomení mlčania začal poukazovať na Lojza Kromku, ktorý tiež dostal doživotie. Takže ma to vôbec neprekvapuje. Som zvedavý, čo sa tým chce dosiahnuť, ale zjavne ide o kampaň s cieľom zabrániť tomu, aby sa Mikuláš Černák dostal na slobodu. A takéto veci sa budú diať, pretože je to kontroverzná téma. Spoločnosť sa v tom znovu rozdelí. Ľudia, ktorí nemajú Černáka radi, sa budú chcieť vyjadriť.
Keď sa mňa pýtajú, čo si myslím o Černákovi, beriem to profesionálne. Mám s ním profesionálnu skúsenosť. Nikdy sa ma nesnažil ovplyvniť v tom, čo mám písať, ako mám písať, čo mám robiť. Nikdy mi nepovedal, že som to mal napísať inak. Mikuláš Černák ku mne vždy pristupoval férovo. Keď som si vyžiadal nejaké informácie, dodal mi ich. Spolupracoval som s ním pri prípadoch vrážd po prelomení mlčania. Išlo o prípady, ktoré ešte neboli objasnené, vrátane vykopávania tiel nezvestných ľudí z ilegálnych hrobov.
A v týchto prípadoch bolo vyšetrovanie zo strany orgánov činných v trestnom konaní marené, tak aby sa prípady dostali do premlčacích lehôt. V tomto som zažil aj určitý druh tlaku. Koniec koncov, aj to bol dôvod, prečo som bol na konci dňa vyhodený z Plus 7 Dní.
Stretli ste sa s tým, že vám niektorá redakcia odmietla zverejniť článok, lebo sa obávala možných následkov? Ako ste na to reagovali?
Áno, stalo sa to napríklad v prípade Vadalovcov a kalábrijskej ‚Ndranghety v týždenníku Plus 7 dní. Keď som tri týždne pracoval v teréne a podarilo sa mi preukázať prepojenia osôb spájaných s touto brutálnou talianskou mafiou na vysokopostavenú štátnu úradníčku, článok – ktorý už bol kompletne hotový – bol napokon stiahnutý.
Aký je najlepší zdroj informácií pre investigatívneho novinára – anonymný informátor, úniky z polície, verejne dostupné dokumenty alebo niečo úplne iné?
Neexistuje najlepší zdroj. Je to plošná práca so všetkými informáciami, ktoré prichádzajú. Dôležité je vedieť ich overovať, verifikovať a ďalej s nimi pracovať. Podľa mňa sa investigatívna žurnalistika nedá naučiť – človek sa s tým musí takpovediac narodiť a potom sa v tom kreuje.
Neexistuje univerzálny návod, ako má investigatívny novinár pracovať. Je to kreatívna práca a každý ju robí po svojom. Dôležitý je výsledok – aby sa podarilo preukázať tvrdenia, ktoré novinár prináša. S každým zdrojom treba vedieť pracovať, každú informáciu treba zachytiť a dôkladne overiť, aby sme priniesli požadovaný výsledok.
Ako vnímate stav investigatívnej žurnalistiky na Slovensku? Má podľa vás dostatočnú podporu alebo vidíte riziko jej úpadku? Čo je najväčšou prekážkou pre novinárov vo vašom odbore?
Dnes sa za investigatívnu žurnalistiku označuje takmer čokoľvek, čo je problém. Samotné pomenovanie sa dehonestuje. Podľa mňa je investigatíva veľmi drahá a mnohé redakcie si ju nechcú alebo nemôžu dovoliť. Nemajú na to čas ani zdroje.
Sú redaktori a redakcie, ktorým sa niečo podarí. Ale systematickú, ozajstnú investigatívnu žurnalistiku na Slovensku vie robiť len málokto – a to najmä preto, že je veľmi nákladná. Navyše, vždy treba očakávať, že niekto sa bude brániť právnou cestou a bude vám komplikovať život.
To je asi najväčšia prekážka v redakciách, pretože za každou silnou investigatívou figuruje vplyvný človek. A vtedy, keď je redakcia v pozícii podnikateľského subjektu, sa často nájde cesta, ako takúto prácu pribrzdiť alebo zastaviť. A to je podľa mňa najväčší problém investigatívnej žurnalistiky na Slovensku. Keby sme ju mali nazvať pravým menom, redaktorov, ktorí ju naozaj robia, by sme vedeli spočítať na prstoch jednej ruky.
Po takmer 20 rokoch investigatívy – čo vás stále ženie dopredu? Je niečo, čo by ste odkázali mladým novinárom?
Ženie ma vpred to, že viem pomáhať ľuďom. V prvom rade musia novinári zabudnúť na seba a uvedomiť si, že sme tu preto, aby sme pomáhali. My sme hlasom ľudu. Vieme poukázať na problémy a máme prístup k inštitúciám, ktoré majú právomoci konať. Vieme ich ovplyvniť. ATo, že môžem pomôcť, vychádza z empatie. Cítim, že som sa stal súčasťou životov ľudí, ktorí zažili nešťastie, a chcem im pomáhať.
Mám v sebe silný pocit, že chcem pomôcť každému človeku na Slovensku, ktorý sa ocitne v ťažkej situácii. Ak chcú mladí novinári ísť touto cestou, musia veriť v to, čo robia, a zamerať sa na výsledok. Musia skutočne chcieť pomôcť ľuďom a urobiť pre to všetko – nemyslieť na seba, ale na tých, ktorým chcú pomôcť.
Ak zlyhávajú orgány činné v trestnom konaní, úradníci či inštitúcie, jedným z posledných pilierov spoločnosti je žurnalistika. Má obrovskú silu. Tým, že nás sleduje množstvo ľudí, vieme vytvárať verejný tlak na inštitúcie aj jednotlivcov, aby si začali robiť svoju prácu dobre. A toto je možno cesta pre mladých novinárov – aby si uvedomili, že máme v rukách obrovskú moc. A s tou treba narábať s veľkou pokorou, ale aj s veľkým odhodlaním.
Po rokoch strávených v temných príbehoch organizovaného zločinu – ako si udržiavate psychickú pohodu a oddychujete? Nie je náročné „vypnúť“ po práci?
Chodím si zacvičiť do fitka – to je asi moja najdôležitejšia rutina. Tiež si pozriem dobrý film, mám rád romantické filmy. Chodím aj na kultúrne podujatia, kde hrá dobrá hudba. Ale najčastejšie, keď mám naozaj ťažký deň, si pustím romantický film – to je moja najčistejšia forma oddychu. Rovnako trávim čas s rodinou, ktorá je pre mňa základ. Počas víkendov sa snažím zobrať rodičov na pekné miesta, čo ma dobije energiou. Milujem život a snažím sa ho užívať aj takto.
