Lektorka, koučka a mentorka Zuzana Kocúrková sa profesionálne venuje pracovnej a manažérskej psychológii a so syndrómom vyhorenia sa u svojich klientov stretáva pravidelne. Nejde len o tých, ktorí sa pohybujú v stresujúcom svete biznisu, ale čoraz častejšie podáva pomocnú ruku aj tínedžerom a mladým ľuďom, pri ktorých sa vyhorenie často zamieňa za lenivosť.
Prvotné signály sú však natoľko nenápadné, že ich často ignorujeme a riešenia začíname vyhľadávať až v momente, kedy nám syndróm vyhorenia citeľne ovplyvňuje každodenný život. Mnohí si myslia, že vyhoreniu možno zabrániť dovolenkami alebo lepšou organizáciou času, avšak ide len o dočasný efekt, ktorý postupom času odznie. Aj po úspešnej liečbe sa syndróm vyhorenia môže vrátiť, no v tomto prípade ešte rýchlejšie a často s väčšou intenzitou, preto sa neoplatí podceňovať ani banálnu únava či demotiváciu, ktoré môžu vyústiť až do depresií, úzkostí či fyzických problémov.
Vyčerpanie a vyhorenie sú často vnímané ako synonymá. Ako je to ale po správnosti? Kedy sme „len“ vyčerpaní a kedy už nastupuje syndróm vyhorenia?
Väčšina ľudí si myslí, že vyhorenie prichádza náhle ako blesk z čistého neba. V skutočnosti je to pomalý, tichý proces, ktorý si často všimneme, až keď je neskoro. Na začiatku je to len mierna únava, pocit preťaženia alebo frustrácie, ktorý ignorujeme s tým, že to prejde. No ak sa dostaneme do bodu, keď už nedokážeme vypnúť ani počas víkendu, keď sa ráno budíme s pocitom odporu voči práci alebo keď nás neuspokojuje ani to, čo nás kedysi bavilo, je to jasný signál, že sa niečo deje.
Z fyziologického hľadiska je vyhorenie extrémnym vyčerpaním organizmu. Stresová reakcia, ktorá mala byť pôvodne krátkodobou obranou pred nebezpečenstvom, sa stáva chronickým stavom. Kortizol, adrenalín a ďalšie stresové hormóny sú v tele neustále na vysokej úrovni, až kým sa nespustí opačný proces – vyčerpanie zásob energie. Výsledkom je nielen psychická únava, ale aj problémy so spánkom, oslabená imunita, tráviace ťažkosti či dokonca chronické bolesti. V praxi to vidím veľmi často. Ľudia prichádzajú s tým, že majú dlhodobé migrény, nevysvetliteľné bolesti chrbta alebo žalúdočné problémy, a až keď sa začneme rozprávať o ich každodennom živote, vychádza najavo, že za tým nie je len fyzická príčina, ale dlhodobý stres a preťaženie.
Do akej miery môžeme pri vyhorení hovoriť o vekových hraniciach?
V posledných rokoch ma zaráža, že vyhorenie sa netýka len dospelých, ale stále častejšie ho vidím u mladých ľudí, dokonca aj u tínedžerov. Stres zo školy, tlak na výkon, neustále porovnávanie sa na sociálnych sieťach. To všetko vytvára prostredie, v ktorom sa vyhorenie nevyhýba ani tým, ktorí by mali mať v živote najviac energie. Problém je, že u mladých sa prejavy často zamieňajú za lenivosť alebo nezáujem, no v skutočnosti ide o varovné signály.
V akých formách sa prejavujú prvé fázy vyhorenia? Prečo ich často ignorujeme?
Jedna z najväčších pascí vyhorenia spočíva v tom, že ho často neberieme vážne. Ignorujeme prvé príznaky, pretože veríme, že stačí vydržať. V praxi vidím, že vyhorenie často mení nielen energiu človeka, ale aj jeho postoj k svetu. Z niekdajšieho nadšenca sa stáva cynik, z človeka, ktorý sa kedysi vedel tešiť, sa stane niekto, koho už nič nezaujíma. Priatelia a rodina si často všimnú, že sa niečo deje, skôr než samotný človek. Môžu to byť zmeny v správaní, podráždenosť, únik do sociálnej izolácie alebo dokonca úplná strata emócií.
Ako je to s trvaním syndrómu a opakovaniami? Čo je horšie – dlhšie trvajúce vyhorenie alebo kratšie, ale častejšie?
Krátke a časté vyhorenia signalizujú, že človek sa opakovane vracia do rovnakého kolobehu a nedokáže urobiť trvalú zmenu. Naopak, dlhodobé vyhorenie môže spôsobiť trvalé poškodenie zdravia. Nie je výnimkou, že vedie k depresii, úzkostným poruchám alebo vážnym fyzickým ochoreniam.
Rutinný stav, zlozvyk či chronické ochorenie. Ako sa postaviť voči syndrómu vyhorenia?
Keď si uvedomíme, že sme vyhorení, prvým krokom je zastaviť sa, a to je zároveň to najťažšie. Často máme pocit, že si nemôžeme dovoliť oddych, lenže ak budeme pokračovať, nezlepší sa to. Mnohí sa snažia vyhorenie „liečiť“ krátkymi dovolenkami alebo dočasnými únikmi, ale ak sa neodstráni príčina, po návrate do reality sa všetko rýchlo vráti do starých koľají. Skutočné riešenie prichádza cez vnútornú zmenu. Učenie sa počúvať vlastné telo, nastavovať hranice a redefinovať vlastnú hodnotu mimo neustáleho výkonu. Dôležité je uvedomiť si, že spomalenie nie je zlyhanie. Je to krok k dlhodobej rovnováhe. A práve tá je kľúčom k tomu, aby sme mohli fungovať nielen efektívne, ale aj s pocitom naplnenia a spokojnosti.
Čo by mala zahŕňať jeho účinná liečba? Akú rolu v nej hrá čas?
Liečba vyhorenia nie je o rýchlych riešeniach. Zahŕňa fyzický oddych, psychickú regeneráciu, ale aj dôležitú vnútornú zmenu – naučiť sa povedať „nie“, stanovenie hraníc, prestavbu hodnôt. Čas tu zohráva kľúčovú rolu. Čím dlhšie sme boli v stave vyhorenia, tým dlhšie trvá návrat.
A dá sa to zvládnuť aj bez liekov a odbornej pomoci?
Niekedy áno. Ak však vyhorenie prerastie do vážnej depresie alebo úzkosti, odborná pomoc a niekedy aj farmakoterapia môžu byť nevyhnutné.
Ako funguje návratný mechanizmus a náchylnosť na ďalšie tlaky?
Pravda je, že návratný mechanizmus funguje tak, že ak sa vrátime k rovnakým návykom, vyhorenie príde ešte rýchlejšie. Preto je dôležité urobiť trvalé zmeny. Naučiť sa spomaliť, počúvať svoje telo a nebrať vlastnú energiu ako samozrejmosť. Návrat z vyhorenia si vyžaduje čas a trpezlivosť, no ak mu dovolíme, môže sa stať začiatkom zdravšieho vzťahu k sebe samým, k práci aj k životu.
Dá sa v dnešnej uponáhľanej dobe vyhnúť tomuto syndrómu?
Žijeme v prostredí, ktoré nás tlačí k neustálemu výkonu, no ak si uvedomíme, že naša hodnota nestojí len na tom, koľko toho stihneme, máme šancu nájsť rovnováhu. A niekedy práve to, že si dovolíme spomaliť, môže byť tým najväčším úspechom. Vyhorenie nie je len dôsledkom preťaženia, ale aj signálom, že sme stratili spojenie so svojimi potrebami a limitmi.
Simulovaný príbeh z bežnej praxe koučky, lektorky, konzultantky a facilitátorky Zuzky Kocúrkovej
Keď ku mne prišla Lenka (pseudonym), 35-ročná manažérka v medzinárodnej firme, hneď na prvý pohľad bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Usmievala sa, hovorila rýchlo a snažila sa pôsobiť profesionálne, ale jej unavené oči a napäté ramená akoby prezrádzali, že niečo nie je v poriadku.
„Som len vyčerpaná, potrebujem sa lepšie organizovať,“ začala rozhovor sebavedomo, ako by už mala riešenie.
Spýtala som sa jej, ako vyzerá jej bežný deň.
Začala vymenúvať: ranné e-maily, porady, vybavovanie klientov, obedy narýchlo, večer ešte nejaké správy od nadriadeného, potom kontrola tabuliek, a keď deti zaspia, dobieha to, čo cez deň nestihla. Žiadny priestor na oddych, žiadny moment, kedy by si mohla len tak sadnúť a nič nerobiť.
„Ale mňa to baví,“ povedala rýchlo, keď videla môj výraz. „Ja som na seba len príliš tvrdá. Možno potrebujem lepší time management.“
Po chvíli ticha som sa jej spýtala: „Kedy ste naposledy robili niečo len tak, pre radosť?“
Zasmiala sa. „No, cez Vianoce som si pozrela film, ale aj tak som pri tom riešila, čo všetko treba v práci dorobiť.“
Začali sme sa rozprávať hlbšie o tom, ako sa postupne zmenil jej pohľad na prácu. Kedysi sa tešila na nové výzvy, teraz mala pocit, že všetko je len ďalšia úloha na zozname. Kedysi cítila spokojnosť, keď dokončila projekt, teraz len okamžite prešla k ďalšiemu. Už dlhšie ju trápili bolesti hlavy, ráno sa budila unavená, občas mala pocit, že by najradšej všetko nechala tak a odišla niekam ďaleko.
„Ale veď ja nemôžem len tak odísť,“ protestovala.
„A prečo?“ spýtala som sa.
Na chvíľu sa zamyslela. „Ak to neurobím ja, nikto to neurobí správne a možno by si ľudia mysleli, že nezvládam svoju prácu.“
A tu bol kľúč. Nešlo len o únavu. Išlo o hlbokú vnútornú potrebu mať dohľad nad projektom, pretože si myslela, že ak to nedopadne dobre, padne to na jej hlavu.
Lenke som vysvetlila, že to, čo prežíva, nie je len bežná únava. Je to začínajúce vyhorenie, a teda stav, kedy už telo a myseľ nedokážu regenerovať a všetko sa zdá byť len neustálym tlakom. Nejde o to, že by bola „slabá“ alebo „lenivá“. Jej telo jej dávalo jasné signály, že tempo, v ktorom funguje, nie je udržateľné.
V nasledujúcich týždňoch sme pracovali na tom, aby si Lenka dovolila spomaliť. Najprv to bolo pre ňu nepríjemné. Mala pocit, že keď si dovolí oddychovať, znamená to zlyhanie, ale postupne sa učila, že nie je jej povinnosťou byť neustále dostupná, že niektoré úlohy sa dajú delegovať a že kvalitná práca neznamená len množstvo odpracovaných hodín.
Keď ku mne po pár týždňoch prišla na stretnutie, vyzerala inak.
„Viete, čo je zvláštne?“ spýtala sa s úsmevom.
„Keď som si začala dovoľovať oddychovať, všimla som si, že robím menej chýb. A kolegovia ma neodsúdili. Naopak. Začali ma viac rešpektovať, lebo som si nastavila jasné hranice.“
Tento príbeh nie je ojedinelý. Mnohí ľudia v biznisovom prostredí si myslia, že vyhorenie sa im nemôže stať, pretože „sú silní“ alebo „majú radi svoju prácu“. Vyhorenie nie je len o tom, že nás práca nebaví. Je to stav, kedy prestávame vnímať vlastné limity.
Ak ste sa v tomto príbehu našli, skúste sa sami seba spýtať: „Naozaj je to len únava, alebo už dávno prekračujem svoje hranice?“
