Ján Dobrík je typ herca, ktorý sa radšej skrýva za postavami než pred titulnými stranami. Hoci ho televízni diváci poznajú najmä ako jednu z výrazných tvárí seriálu Dunaj, k vašim službám, svoje súkromie si úzkostlivo chráni a verejným vyjadreniam sa vyhýba oblúkom. Práve preto majú jeho zriedkavé otvorené spovede vždy silnú váhu. Tentoraz urobil výnimku v jednom z podcastov, kde sa vrátil k obdobiu nakrúcania seriálu Vina. Projekt, ktorý mu priniesol citeľný posun v kariére, sa mu však zároveň navždy zapísal do pamäti ako jedno z emocionálne najťažších období, aké kedy musel v osobnom živote ustáť.
Dramatický seriál, v ktorom stvárnil otca vyrovnávajúceho sa so stratou dieťaťa, sa v jeho prípade neodohrával iba na obrazovke. V rovnakom čase totiž jeho vlastný syn Timotej zvádzal boj s leukémiou. Herecké emócie sa tak bolestne prelínali s realitou a hranica medzi rolou a skutočným životom sa nebezpečne stenčovala. To, čo diváci vnímali ako presvedčivý herecký výkon, bolo v skutočnosti prežívaním skutočného strachu, bolesti a bezmocnosti. Píše Pravda.sk.
Prvé stretnutie s Nelou Pociskovou
Práve počas nakrúcania Viny sa Ján Dobrík prvýkrát profesionálne stretol s Nelou Pociskovou. Spolupráca s ňou na herca zanechala silný dojem a výrazne ovplyvnila jeho vnímanie hereckej disciplíny.
Pocisková je podľa neho typ herečky, ktorá ide do každej scény absolútne naplno, bez ohľadu na fyzickú či psychickú únavu. Dokáže zotrvať v extrémnej emócii celé hodiny, dni a týždne, bez toho, aby poľavila zo svojich nárokov.
Práve toto extrémne pracovné nasadenie stálo za výrokom, ktorý sa neskôr začal šíriť internetom a vyvolal rozruch. D
„Jedna je psycho, aj druhá je psycho,“ povedal.
Dobrík ním porovnával dve výrazné herecké osobnosti: Nelu Pociskovú a Gabrielu Marcinkovú. Poukazoval na to, že obe disponujú mimoriadne intenzívnym vnútorným nastavením, hoci každá k herectvu pristupuje úplne odlišným spôsobom.
Dva protichodné prístupy, rovnaký výsledok
Zatiaľ čo Pocisková podľa jeho skúseností zostávala v náročnej psychickej polohe prakticky nepretržite počas celého obdobia nakrúcania, Gabriela Marcinková fungovala presne opačne. Ako s úsmevom naznačil, tá ešte krátko predtým, než mala pred kamerami prežiť totálny psychický kolaps, pôsobila úplne uvoľnene.
Namiesto stresu či sústredeného ticha si vraj so slúchadlami na ušiach tancovala do rytmu hudby, akoby ju čakala obyčajná prestávka a nie jedna z emocionálne najťažších scén. Práve tento kontrast podľa neho ukazuje, aká prirodzená a ľahká dokáže byť jej práca s emóciami. Pre Dobríka to bol dôkaz, že neexistuje jediný správny herecký kľúč.
Výraz „psycho“, ktorý v tejto súvislosti použil, nemal dehonestujúci význam. Naopak, išlo o pomenovanie extrémnej schopnosti pracovať s emóciami, vedieť ich zapnúť na maximum a následne ich opäť vypnúť.
Práve táto vlastnosť podľa neho odlišuje výnimočných hercov od priemeru. Hoci cesty, ktorými sa Pocisková a Marcinková k výsledku dostávajú, sú diametrálne odlišné, efekt na obrazovke je v oboch prípadoch rovnako silný a presvedčivý.
Keď sa fikcia stretne s realitou
Pre Jána Dobríka však nebolo náročné len samotné nakrúcanie. Omnoho ťažšie bolo udržať si psychickú rovnováhu mimo kamier. V čase, keď doma čelil existenčnému strachu o vlastné dieťa, si musel vedome nastaviť hranice, aby ho dramatická postava úplne nezlomila. Rozhodol sa, že si seriálovú tragédiu nebude prenášať do súkromia, pretože by to bolo nad jeho sily.
„Už doma je to na ho*no a teraz ešte nosiť to televízne domov? To je veľa aj na koňa,“ povedal herec bez servítky.
Na rozdiel od kolegyne, ktorá svoje emócie ventilovala otvoreným smútkom a plačom priamo v scénach, si Dobrík zvolil inú stratégiu. Bolestné pocity v sebe potláčal, transformoval ich do hnevu a sústredeného profesionalizmu. Bol to preňho jediný spôsob, ako sa nezrútiť pod váhou okolností a zároveň zvládnuť pracovné povinnosti.
Hercove otvorené rozprávanie neodhaľuje len zákulisie rozdielnych hereckých metód, ale aj temnú stránku dramatickej tvorby. Seriály, ktoré diváci sledujú z pohodlia obývačiek, si často vyžadujú extrémne psychické výkony, najmä vtedy, keď sa témy na obrazovke bolestivo dotýkajú skutočného života hercov. Príbeh Jána Dobríka je dôkazom, že herectvo nie je len remeslom, ale neraz aj emocionálnym zápasom o prežitie. V jeho prípade sa profesionálna výzva stretla s osobnou tragédiou v jednom okamihu a výsledkom bol výkon, za ktorým sa skrýva oveľa viac, než si divák dokáže predstaviť.
