Keď sa malá Monika Haasová prvý raz stretla s Júliusom Pántikom, vznikol medzi nimi okamžitý a výnimočný vzťah. Stačila jednoduchá otázka: „Máte žuvačku?“ – a odpoveď „áno“ ich spojila ako starého otca a vnučku.
Monika si naňho vždy spomínala s láskou a spomienky na ich spoločné nakrúcanie jej zostali v srdci dodnes, informovali dobrenoviny.sk.
Hoci bol Július Pántik známy už roky ako skvelý divadelný a filmový herec, pre mnohých sa navždy spája s postavou deda Jozefa z Bambuľkiných dobrodružstiev. Táto ikonická úloha mu bola ponúknutá až na prahu šesťdesiatky – pôvodne ju scenárista Peter Guldan písal pre Jozefa Kronera. Režisér Juraj Lihosit si však neoblomne stál za Pántikom. Ako neskôr Guldan priznal: „Pôvodne to bolo písané pre pána Kronera. On bol vtedy v móde ako „doremiťák“, preto dedo Jozef. Ale režisér Ďuro Lihosit do mňa tĺkol: ,Pántik má tento rok šesťdesiat, bude to pre neho najväčšia postava v živote.‘ A mal pravdu.“
Prvé stretnutie, ktoré určilo budúcnosť
Guldan si spomína, že Pántika stretol ešte ako chlapec. „Keď som mal 11, cestoval som s otcom trolejbusom. Vystúpil muž, ktorého mi predstavil ako uja Pántika. A keď som povedal, že idem do rozhlasu, povedal: ‘Tak to budeme pri mikrofóne spolu.’“ Nik vtedy netušil, že o desaťročia neskôr sa ich cesty znova pretnú v kultovom projekte.
Atmosféra ako z rodiny
Nakrúcanie Bambuľky sprevádzala výnimočná atmosféra. Podľa Guldana sa každý deň začínal s úsmevom, keď Monika prišla na pľac a všetkým vravela: „Lásky moje, lásky moje.“ Jej najväčšími oporami boli kameraman Laco Kraus a Pántik. „Medzi nimi panoval ozajstný vzťah deda a vnučky,“ spomína Guldan.
Bambuľka aj po rokoch
Monika Haasová nielenže na Pántika spomína s láskou, ale aj vďaka nemu zvládla prijímačky na konzervatórium. Navštevovala ho doma, prechádzali spolu texty a pripravovali sa na hereckú dráhu. „Mal byť mojím konzultantom, ale bol mojím dedkom,“ priznala v relácii Zlaté časy. Dokonca dodala, že stará mama jej raz povedala: „Správaj sa ako Bambuľka,“ čo ju rozosmialo aj po rokoch.
Strata, ktorá bolela
Pántik zomrel 25. augusta 2002. Podľa Monikinej mamy ho zlomila najmä strata manželky Jolanky. „Mali výnimočný vzťah. Na tisícu klapku pripravila fantastické jedlo a Julo na ňu vždy spomínal s veľkou láskou,“ povedala so smútkom. Po jej smrti už vraj nemal chuť žiť a zdravotné problémy nasledovali čoskoro.
Na spoločnej fotografii z bratislavského námestia zanechal Julo Pántik odkaz, ktorý zostáva nadčasový: „Kiežby deti sveta v náručí rodičov vyrastali.“
