Maria Mandlová sa narodila 10. januára 1912 v malej dedine Münzkirchen, ktorá v tom čase patrila k Rakúsko-Uhorsku. Jej detstvo a dospievanie nevyčnievali z priemeru. Vyrastala v bežných pomeroch a jej rodina, podobne ako mnohé iné, ťažko znášala rozpad monarchie po prvej svetovej vojne. Po absolvovaní základnej školy sa Mandlová zamestnala v rôznych profesiách, pričom jednu dobu pôsobila aj ako zdravotná sestra. Osudový zlom v jej živote však nastal, keď sa presťahovala do Nemecka. Práve tam ju úplne pohltila nacistická ideológia, ktorá postupne zmenila jej zmýšľanie a smerovanie.
Rok 1938 znamenal zásadný obrat – stala sa členkou jednotiek SS a začala pracovať ako dozorkyňa v ženskom koncentračnom tábore Lichtenburg. Jej kariéra v nacistickom aparáte nabrala rýchly spád. Po preložení do tábora Ravensbrück si čoskoro vyslúžila povesť mimoriadne krutej a neľútostnej osoby. Jej správanie voči väzenkyniam vyvolávalo strach a odpor. Informuje portál auschwitz.at.
V roku 1942 bola Mandlová pridelená do koncentračného tábora Osvienčim, kde prebrala vedúcu pozíciu medzi dozorkyňami v ženskej časti tábora, známej ako Frauenlager. Práve tu sa naplno ukázala jej bezcitnosť a vernosť nacistickému režimu. Osobne sa podieľala na výberoch žien, ktoré mali byť okamžite usmrtené v plynových komorách. Jej meno sa stalo synonymom brutality, keďže nemilosrdne trestala aj tie najmenšie priestupky. Väzenkyne čelili neľudským podmienkam, hladovali, ochoreli a žili v neustálom strachu o vlastný život – to všetko pod jej dohľadom.
Maria Mandlová mala rozporuplnú osobnosť. Na jednej strane vedela byť v ojedinelých prípadoch nápomocná, na druhej strane však podľa kronikára a preživšieho z Osvienčimu Hermanna Langbeina „nariaďovala bitky a sama ich bila“. Zoznam s jej podpisom dokazuje, že Mandlová sa aktívne zúčastňovala selekcií a rozhodovala o tom, kto už nebol považovaný za „schopného práce“. V barbarskej realite Osvienčimu bolo pre vedenie tábora dennou záležitosťou zbavovať sa tých, ktorí neboli schopní pracovať, slabých a chorých, čo znamenalo ich popravu.
Langbein si spomenul, ako počul rozhovor medzi Mariou Mandlovou a táborovou lekárkou ženského tábora, Dr. Kittovou, v ktorom sa sťažovala, že dlhší čas neprebiehala žiadna „selekcia“ a že kvôli preplnenosti bolo takmer nemožné udržať v ženskom tábore poriadok.
Mandlová neváhala uplatňovať sadistické tresty, medzi ktorými nechýbalo bičovanie, dlhodobé izolácie či iné formy fyzického aj psychického týrania. Jej krutosť nebola obmedzená len na väzenkyne – rovnako tvrdo pristupovala aj k vlastným podriadeným, ktorým prikazovala vykonávať príkoria bez diskusie.
Spolupracovala s lekármi zapojenými do neľudských experimentov na väzňoch, čím sa aktívne podieľala na ďalšej temnej kapitole nacistického besnenia.
Po oslobodení Osvienčimu v januári 1945 sovietskou armádou sa Mandlová pokúsila zmiznúť v Nemecku a vyhnúť sa spravodlivosti. Jej útek však netrval dlho – v decembri ju zadržali americkí vojaci. Po odovzdaní poľským úradom čelila súdu v Krakove, kde bola obvinená z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Počas pojednávania sa snažila obhajovať tým, že len poslúchala rozkazy a sama vraj za nič nenesie priamu zodpovednosť. Avšak predložené dôkazy jej aktívnej účasti na vražednom systéme nacistickej moci túto výhovorku rázne vyvrátili. V roku 1947 bola uznaná vinnou a 24. januára toho istého roku ju popravili obesením.
Osud Marie Mandlovej dnes zostáva mementom toho, kam až môže zájsť človek, ktorý sa úplne podriadi fanatickej ideológii. Jej príbeh je tragickým svedectvom o ľudskej krutosti a zároveň varovaním, že slepé nasledovanie zvrátených ideálov vedie k neodpustiteľným zverstvám. Spomienka na jej činy by nemala upadnúť do zabudnutia – práve naopak, mala by slúžiť ako výstraha, aby sa podobné tragédie nikdy viac nezopakovali.
