Snad každý si pamätá obľúbenú rozprávku Princezna ze mlejna, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou vianočných obrazoviek. Diváci si film obľúbili najmä vďaka skvelej chémii medzi hlavnými postavami.
Obzvlášť Andrea Černá ako Eliška očarila publikum. Ako sa však známa herečka zmenila a čo dnes robí jej filmový partner Jindřich, ktorého stvárnil Radek Valenta?
Andrea Černá: Prebudila sa vo mne zvedavosť
Portál Kvety.cz priniesol pútavý profil herečky Andrey Černej, ktorá sa do povedomia divákov nezmazateľne zapísala ako pôvabná „princezná zo mlejna“. V obsiahlom rozhovore sa herečka vracia nielen k začiatkom svojej kariéry, ale aj k detstvu, divadlu, hudbe a poézii, ktoré dnes tvoria neoddeliteľnú súčasť jej života. Ako sama priznáva, už ako malé dievča verila, že čas je len výmysel dospelých, ktorí si ním chceli organizovať život podľa budíka. Dnes ho však považuje za jeden z najväčších pokladov, aké človek má. Buď ho nechá bez úžitku plynúť pomedzi prsty, alebo si uvedomí jeho hodnotu a využije ho zmysluplne.
Jej cesta k herectvu začala veľmi skoro, no skutočný zlom nastal, keď ako šestnásťročná získala hlavnú rolu v rozprávke Princezna ze mlejna. Popularita, ktorá po premiére prišla, ju zaskočila.
Bola plachým, introvertným dievčaťom, ktoré nebolo pripravené na náhly záujem verejnosti ani na to, ako sa dokážu ľudia správať, keď stratia rešpekt k súkromiu. Aby mohla aspoň trochu uniknúť neustálej pozornosti, skrývala sa pod čiapkami a tmavými okuliarmi.
„V prvom polroku som si zaobstarala množstvo okuliarov a čiapok, aby som to aspoň čiastočne eliminovala. Aby som normálne mohla stáť v obchode v rade na rožky bez toho, aby som bola stredobodom pozornosti,“ hovorí Andrea.
Mimochodom…vedeli ste, že Andrea Černá mala pri natáčaní prvého aj druhého dielu parochňu?
Hoci jej nová sláva priniesla množstvo nečakaných skúseností, neľutuje ju. Vnímala to ako lekciu, ktorá ju naučila lepšie chápať svet okolo seba.
„Nebolo to jednoduché. Nielenže moja plachá introvertná dievčenská duša nebola pripravená na toľko pozornosti, ale navyše nebola pripravená na to, ako sa niektorí ľudia dokázali správať a preskakovať hranice slušnosti. Z toho som vtedy bola dosť vyplašená. Keď si pustíme film, niekedy ho prežívame tak, ako by nám herci pobehovali po obývačke. Jeden získa rešpekt, druhý stratí zábrany. O tom sa toľko nehovorí,“ hovorí Andrea.
Veľkou oporou jej v tom období bol Diagnostický ústav v Plzni, kam chodila navštevovať deti, aby sa im mohla prihovoriť ako filmová princezná. Stretnutia s deťmi, ktoré potrebovali útechu či povzbudenie, jej pomohli vyrovnať sa s tlakom a zároveň jej ukázali, že herectvo môže mať aj hlbší, ľudskejší rozmer.
Vo svojich spomienkach sa Andrea Černá vracia aj do Karlových Varov, kde vyrastala
Karlove Vary si pamätá ako sivé, opotrebované, no stále s nádychom noblesy minulých čias. Po revolúcii prišiel veľký zlom. Začali sa rekonštrukcie, zmenilo sa vlastníctvo domov, no pre ňu ostali Vary symbolom premeny. Z tohto mesta sa neskôr presťahovala na konzervatórium a jej mama odišla do južných Čiech, kam sa herečka rada vracia dodnes.
Silné spomienky má aj na detstvo vo Vysokej Peci, kam chodievala za starou mamou. Pripomína si tam vôňu lesa, huby a tichú melanchóliu krajiny, poznačenej povojnovým vysídlením. Jej stará mama Marie Fuchsová pochádzala z dediny Fuchswinkel, ktorá po vojne úplne zanikla. Andrea v rozhovore opisuje, ako vysídlenie zanechalo hlboké rany a ako si noví obyvatelia museli k pôde postupne budovať nový vzťah.
Herecké korene v rodine však neboli náhodné. Jej pradedo Viliam Šubert pochádzal zo Slovenska a po presťahovaní do pohraničia sa venoval bábkovému divadlu. Vyrábal kulisy, písal hry aj rozprávky, s ktorými cestoval po okolí. Hoci ho už Andrea osobne nezažila, jeho dielňa plná vyrezávaných bábok a rekvizít ju od detstva fascinovala a možno nevedomky nasmerovala k divadlu.
Prebudila sa v nej zvedavosť
Rozhodujúci impulz prišiel v karlovarskom divadle, kde ako dieťa prvýkrát nazrela cez škáru v opone. Pohľad do sveta „za oponou“ v nej prebudil túžbu po poznaní, ktorá ju doviedla až na Pražské konzervatórium. Po jeho absolvovaní nastúpila do Divadla Jozefa Kajetána Tyla v Plzni, kde sa naučila remeslu a stretla ľudí, ktorí ju ovplyvnili.
Spomína najmä Zoru Kostkovú, herečku, ktorú považuje za svoju umeleckú i životnú učiteľku. Fascinovala ju svojím myslením, prístupom k práci aj ľudskosťou – porozumeli si bez zbytočných slov a vytvorili silné priateľstvo.
Andrea Černá dnes pôsobí v Divadle na Vinohradoch, kde hrá v hrách, ktoré majú hlboký význam a presah. Jej srdcovkou je Gogolov Revízor, pretože podľa nej nehovorí o konkrétnom čase či mieste, ale o ľudskej povahe, ktorá sa nemení. Rovnako si zamilovala Baladu pre banditu, ktorú sprevádza kapela Razam – hudobníci, s ktorými ju spája silný emocionálny zážitok a radosť z tvorby.
Popri profesionálnom divadle sa nevyhýba ani ochotníckym súborom. S priateľmi z Plzne už viac než dvadsaťpäť rokov spolupracuje s amatérskymi divadelníkmi v Jindřichovom Hradci či v Dolných Bojanoviciach, kde stretáva ľudí, ktorí hrajú pre radosť a zachovávajú tradície. V týchto komunitách vidí obrovský zmysel. Práve oni podľa nej udržiavajú kultúrne dedičstvo pri živote.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
