Obľúbený slovenský herec Juraj Loj prehovoril o najťažšom období svojho života. Úloha, do ktorej sa ponoril až príliš hlboko, ho priviedla k alkoholu, ťažkým depresiám a úzkostiam. Trvalo roky, kým sa opäť postavil na nohy – pomohli mu aj dve terapeutky.
Herecká profesia si vyžaduje prežívať cudzie osudy naplno. Niekedy však hranica medzi javiskom a realitou začne miznúť. Svoje o tom vie aj 41-ročný slovenský herec Juraj Loj, ktorý priznal, že sa musel naučiť oddeliť pracovný svet od osobného života.
V podcaste Mimóza otvorene porozprával o období, keď sa jeho psychika ocitla na dne.
„Myslím, že je fajn, keď je človek otvorený chodiť na terapie, pretože pohľad nezávislého človeka, ktorý ťa nepozná, ti môže otvoriť oči. Jedno obdobie som mal štyroch terapeutov naraz. Je to super, keď niekto má tú odvahu, pretože nie je jednoduché byť konfrontovaný sám sebou. Najťažšie je žiť sám so sebou,“ priznal.
Postava ho zlomila
Zlom nastal počas účinkovania v divadle v Nitre, kde stvárnil postavu Plachého – muža v ťažkom alkoholickom rozklade. Herec sa rozhodol, že jeho prejav posunie do extrému.
„Jedna moja úloha bola v Nitre, kde som hral postavu Plachého. Bol to človek, ktorý bol v dezolátnom alkoholickom stave a ja som si vymyslel, že on už bude v takom stave, že sa bude len triasť a ja som sa celé predstavenie triasol. Mal som obdobie, keď som veľa chlastal. A Roman Polák mi za celé skúšobné obdobie nepovedal jedinú pripomienku, a ja som si potom uvedomil, že ja som v tom stave bol permanentne dva a pol mesiaca. Stratil som svoju osobnosť, nevedel som, kto som,“ priznal Loj. Režisérom inscenácie bol Roman Polák.
Úzkosti prežíval priamo na javisku
Psychické ťažkosti sa postupne prehlbovali. Herec bojoval s depresiami, úzkosťami aj stratou kontaktu s realitou – paradoxne priamo počas vystúpení.
„Mal som ťažké depresie a úzkostné stavy. Nevedel som stáť na javisku a musel si hovoriť v hlave a stále si opakoval: voláš sa Juraj Loj. Mával som na javisku také ataky, že som akoby strácal pôdu pod nohami a pojem reality. Spôsobila to práca na tejto postave, pretože ja som to vždy hrotil, a odvtedy si dávam pozor a naučil som sa sám so sebou pracovať,“ uviedol bez prikrášľovania.
Cesta späť nebola krátka. Nešlo o týždne, ale o roky vnútorného zápasu.
„Prešiel som si svojimi traumami a depresívnym obdobím, ktoré trvalo štyri až päť rokov. Vtedy som analyzoval samého seba a všetko to, čo robím. A popritom som musel hrávať predstavenia. Bola to obrovská škola. Ale preklenulo sa to do psychohygieny. Začal som si uvedomovať, že sa to dá, ako nás učili v škole. Že sa to dá robiť vážne, ale nebrať to vážne. Bola to taká cesta sebapoznania,“ priznal.
Pomáhali mu knihy, sebapoznávanie aj odborná pomoc. Pravidelne navštevoval dve psychologičky, ktoré mu pomohli nájsť späť stabilitu a zdravý prístup k práci.
Dnes otvorene hovorí o tom, že psychická pohoda je rovnako dôležitá ako profesionálny výkon – a že požiadať o pomoc je prejavom sily, nie slabosti.
