Presnejší vedecký názov by znel „burp tax“, keďže väčšina metánu uniká z tráviaceho traktu prežúvavcov cez ústa, no vtipná a posmešná prezývka sa ujala a úplne zneškodnila serióznu debatu. Negatívny mediálny obraz a masívny odpor farmárov viedli vládu k tomu, aby návrh stiahla ešte skôr, než by sa stal realitou.
Podobné snahy o zdaňovanie poľnohospodárskych emisií sa neskôr objavili aj v iných krajinách s rozvinutým poľnohospodárstvom, napríklad v Dánsku či Írsku, kde však narazili na rovnaký problém – politický tlak zo strany farmárskej komunity a negatívne reakcie verejnosti.
Hoci pôvodný návrh bol stiahnutý, problematika zostala aktuálna. Nový Zéland sa k otázke poľnohospodárskych emisií opakovane vracal. Naposledy v roku 2022 predstavila vláda premiérky Jacindy Ardernovej nový, prepracovaný plán, ktorý mal vstúpiť do platnosti od roku 2025. Ani tento pokus však neprežil – už v roku 2024 ho nová vláda zrušila pod tlakom farmárskej loby.
Príbeh tejto dane je fascinujúcim príkladom toho, že aj vedecky podložená a dobre mienená politika môže zlyhať, ak nedokáže presvedčiť verejnosť a kľúčové, politicky silné skupiny o svojej spravodlivosti.
7. Daň z tuku
V októbri 2011 sa Dánsko odvážilo vykročiť do neznáma a stalo sa prvou krajinou na svete, ktorá zaviedla takzvanú „daň z tuku“. Tento spotrebný poplatok sa vzťahoval na všetky potraviny s obsahom nasýtených tukov presahujúcim 2,3 percenta. Do kategórie zdanených výrobkov patrilo takmer všetko – od masla, syrov a smotany až po mäso či rôzne spracované produkty. Motivácia bola jasná a ušľachtilá. Podporiť zdravšie stravovacie návyky obyvateľstva, znížiť spotrebu nezdravých tukov a bojovať proti rastúcej obezite a srdcovo-cievnym ochoreniam, ktoré sú v modernej spoločnosti čoraz väčším problémom.
Realita však ukázala limity takéhoto sociálneho inžinierstva. Namiesto toho, aby Dáni začali konzumovať viac zeleniny, daň vyvolala nečakané a neželané dôsledky. Najvýraznejšie sa prejavila masová „nákupná turistika“. Ľudia, najmä tí z pohraničných oblastí, začali vo veľkom cestovať do susedného Nemecka či Švédska, kde boli ich obľúbené tukové produkty lacnejšie. Tento fenomén spôsobil prudký pokles tržieb domácich obchodníkov a podľa odhadov stál ekonomiku približne 1300 pracovných miest. Navyše, administratívna náročnosť výpočtu a implementácie dane zaťažovala podnikateľov a nepriamo prispievala k nárastu inflácie.
Najhoršie však bolo, že daň úplne minula svoj pôvodný cieľ. Prieskumy ukázali, že až 80 percent obyvateľov nezmenilo svoje stravovacie ani nákupné návyky. Jednoducho hľadali spôsoby, ako zákon obísť a získať svoje obľúbené potraviny za výhodnejšie ceny.
Po iba 15 mesiacoch čelila dánska vláda jednotnej a silnej kritike – od podnikateľov, odborových zväzov, politickej opozície až po frustrovaných občanov. Výsledkom bolo, že v januári 2013 bola daň z tuku definitívne zrušená, rovnako ako plány na zavedenie obdobnej dane z cukru. Experiment sa skončil totálnym fiaskom a stal sa varovným príkladom pre ostatné krajiny. Ukázal, že ľudské správanie, najmä v oblasti tak hlboko zakorenených návykov, akými sú stravovacie preferencie, je odolnejšie a zložitejšie, než si politici často myslia. Kultúrne zvyky a chuťové návyky sa ukázali byť silnejšie než akékoľvek finančné stimuly.
Aj napriek tomuto varovaniu sa Slovensko z dánskeho príkladu zjavne nepoučilo. V snahe platiť obrovskú rozpočtovú dieru sa najprv zaviedla daň z cukrovaných nápojov a dnes sa jej rozsah rozširuje aj na ďalšie potraviny s vysokým obsahom cukru, pričom riziká a poučenia z dánskeho experimentu zostávajú často ignorované.
6. Daň z tieňa
V historickom a preplnenom srdci Benátok, kde každý centimeter verejného priestoru má cenu drahšieho kovu, zaviedli miestne úrady v roku 1993 jednu z najoriginálnejších a najabsurdnejších daní, aké svet kedy poznal – daň z tieňa, v taliančine tassa sull’ombra. Podľa tohto kuriózneho nariadenia musia majitelia obchodov, reštaurácií a kaviarní platiť mestu za tieň, ktorý na chodníky či námestia vrhajú ich markízy, vývesné štíty, slnečníky či iné výčnelky budov.
Na prvý pohľad môže daň znieť absurdne, no v kontexte Benátok je zdanlivo bizarný nápad prekvapivo pragmatický. Mestská rada tvrdí, že ak akákoľvek časť súkromného majetku využíva verejný priestor – aj keď nehmotne, vo forme tieňa – jej vlastník by mal za toto využívanie platiť. Tieň z markízy síce nezaberá fyzický priestor, no ovplyvňuje chodcov a verejný priestor pod sebou, a preto podlieha zdaneniu.
Táto daň, ktorá funguje dodnes, mala aj viditeľné dôsledky na vzhľad mesta. Mnohí majitelia prevádzok, ktorí nechceli platiť tento netradičný poplatok, sa rozhodli markízy a slnečníky jednoducho odstrániť. Výsledkom boli výklady a terasy vystavené priamemu slnečnému žiareniu, čo dodalo uliciam špecifický, niekedy až drsný vzhľad.
Daň z tieňa je pritom len jedným z mnohých opatrení, ktorými sa Benátky snažia regulovať a zároveň zhodnotiť každý aspekt života v meste preplnenom turistami. V posledných rokoch sa objavil aj známejší a kontroverznejší poplatok za vstup do historického centra pre jednodňových návštevníkov. Cieľom tejto turistickej dane je obmedziť preplnenosť v najexponovanejších dňoch a zároveň zabezpečiť finančné prostriedky na údržbu a ochranu krehkého svetového dedičstva.
Hoci sa daň z tieňa môže javiť ako vtip, v skutočnosti ide o seriózny a inovatívny nástroj mestského manažmentu. Je dôkazom toho, že v meste, kde je priestor extrémne vzácny, sa dokonca aj svetlo a tieň stávajú predmetom ekonomickej hodnoty a regulácie.
5. Daň z nelegálnych drog
V roku 2005 zaviedol americký štát Tennessee zákon, ktorý je ukážkovým príkladom právneho a logického paradoxu – takzvanú daň z nelegálnych drog, populárne prezývanú „Crack Tax“. Tento zvláštny právny predpis ukladá dílerom povinnosť zaplatiť spotrebnú daň zo svojho nelegálneho tovaru, a to anonymne. Sadzby boli presne definované: tri a pol dolára za gram marihuany, päťdesiat dolárov za gram kokaínu alebo dvesto dolárov za gram inej kontrolovanej látky.
Aj spôsob fungovania dane bol absurdný. Po zaplatení musel díler od štátneho daňového úradu získať špeciálne daňové známky, ktoré mal nalepiť na svoj tovar ako dôkaz splnenia daňovej povinnosti. Ironicky, samotné zaplatenie dane a vlastníctvo týchto známok mu neposkytovalo žiadnu ochranu pred trestným stíhaním za držbu či predaj drog. V podstate zákon hovoril: „Príďte sa priznať k trestnej činnosti, zaplaťte nám a my vás potom môžeme pokojne zatknúť.“
Skutočným účelom tohto bizarného opatrenia však nebolo vyberať peniaze od poslušných dílerov. Šlo o prefíkaný právny nástroj, ktorý umožňoval prokurátorom pridať k obvineniu z dílerstva aj obvinenie z daňového úniku. Ak bol díler chytený s drogami bez príslušných známok, štát mohol na neho uvaliť vysoký daňový dlh a následne skonfiškovať jeho majetok – autá, domy alebo peniaze – na jeho pokrytie. Tento systém pripomínal prípad Al Caponeho, ktorý bol odsúdený za daňové úniky, hoci jeho trestná činnosť bola oveľa širšia.
Tento kontroverzný mechanizmus fungoval niekoľko rokov a štátu priniesol milióny dolárov. V roku 2009 ho však Najvyšší súd štátu Tennessee zrušil ako protiústavný. Dôvodom bolo porušenie Piateho dodatku Ústavy USA, ktorý garantuje právo nevypovedať proti sebe samému – zákon totiž nútil jednotlivcov, aby sa sami priznali k páchanému trestnému činu, čo je v rozpore so základnými právnymi princípmi.
4. Daň z bezdetnosti
V socialistickom Československu, kde kolektívne záujmy často prevyšovali osobnú slobodu jednotlivca, sa štát snažil ovplyvniť aj tie najintímnejšie oblasti života svojich občanov. Jedným z nástrojov tejto kontroly bola tzv. daň z bezdetnosti, často s trpkým humorom prezývaná „oslovská daň“ alebo „staromládenecká daň“.
Nebola to samostatná daňová položka, ale forma zvýšenia sadzby dane z príjmu pre ľudí v produktívnom veku, ktorí nemali potomkov. Legislatíva jasne stanovovala, že bezdetní občania platili až o 40 percent viac, zatiaľ čo tí, ktorí vyživovali len jedno dieťa, podliehali zvýšenej sadzbe o 20 percent.
Hlavným účelom tejto finančnej sankcie nebolo primárne zvýšiť príjmy štátneho rozpočtu. Bola súčasťou cielenej pronatalitnej politiky, ktorej cieľom bolo motivovať alebo priamo donútiť občanov k zakladaniu rodín a plodeniu detí. Socialistický štát potreboval nových „budovateľov komunizmu“ a jeho ideológia sa úzko spájala s presadzovaním rodinných hodnôt cez fiškálne donucovacie opatrenia.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
