Československo pritom nebolo osamotené. Podobné formy zdaňovania bezdetných existovali naprieč Východným blokom. Už v roku 1941 zaviedol takúto daň Sovietsky zväz, Poľsko ju poznalo pod názvom „bykowe“ (býčia daň) a Rumunsko za vlády Nicolae Ceaușesca šlo ešte ďalej. Daň kombinovalo so zákazom interrupcií a obmedzením antikoncepcie, čím sa represia stala extrémne tvrdou.
Daň z bezdetnosti predstavovala priamy zásah štátu do najintímnejších rozhodnutí jednotlivcov. Nešlo len o zvýšenie daňovej povinnosti, ale o finančnú penalizáciu životného štýlu, ktorý sa nezhodoval s oficiálnou predstavou o správnom socialistickom občanovi. Kým západné krajiny podporovali pôrodnosť pozitívnymi stimulmi, ako sú daňové úľavy na deti, komunistické režimy často volili negatívne opatrenia – finančné tresty pre tých, ktorí nemali deti. Tento prístup ukazuje, ako totalitné myslenie vedie štát k presvedčeniu, že má právo formovať demografickú štruktúru spoločnosti pomocou donucovacích fiškálnych nástrojov, pričom osobná voľba a sloboda jednotlivca sa stávajú irelevantnými.
3. Daň z okien
V roku 1696, za vlády kráľa Viliama III., čelila anglická vláda výzve, ako spravodlivo zdaňovať bohatých bez toho, aby zasahovala do ich súkromia a zisťovala skutočný príjem. Riešenie bolo prekvapivo jednoduché a zároveň dôvtipné: zdaňovať domy podľa počtu okien. Logika bola jasná. Bohatší majitelia si mohli dovoliť väčšie, reprezentatívne domy, ktoré prirodzene obsahovali viac okien. Systém dane sa skladal z dvoch častí: pevného paušálu vo výške dva šilingy za každý dom a variabilnej sadzby účtovanej za každé okno nad stanovený limit.
Avšak plán sa zvrtol úplne nečakane. Majitelia domov, bohatí aj chudobní, začali hľadať spôsoby, ako sa daňovej povinnosti vyhnúť, a najjednoduchším riešením bolo znížiť počet okien. Tehly a malta zaplnili okná v masívnom meradle. Následky boli katastrofálne: obytné priestory sa stali tmavými a vlhkými, ventilácia sa zhoršila a hygiena upadla. Nedostatok čerstvého vzduchu a prirodzeného svetla vytvoril ideálne podmienky pre šírenie chorôb, ako boli týfus, kiahne či cholera. Daň, ktorá mala slúžiť ako spravodlivá forma zdaňovania majetku, sa pre obyvateľstvo stala priamym ohrozením zdravia a preukázala nebezpečenstvo neuvážených fiškálnych experimentov.
Dôsledky tohto opatrenia zanechali trvalú stopu na britskej architektúre. Aj dnes, pri prechádzke historickými mestami Anglicka a Škótska, možno vidieť zamurované okná – tiché svedectvo daňového experimentu, ktorý nepočítal s ľudskou reakciou. Po viac ako 150 rokoch protestov lekárov, sociálnych reformátorov a verejnosti bola daň z okien nakoniec v roku 1851 zrušená.
Príbeh dane z okien sa stal klasickým príkladom tzv. „perverzného stimulu“ – situácie, keď daňová politika namiesto žiaduceho efektu vyvolá presne opačné, škodlivé správanie obyvateľstva. Tento historický experiment je dodnes varovaním, že aj najdômyselnejšie nápady môžu viesť k nepredvídaným a nebezpečným následkom.
2. Daň z brady
Na konci 17. storočia sa ruský cár Peter Veľký vrátil zo svojej cesty po západnej Európe s jednoznačnou obsesiou: modernizovať Rusko a priblížiť ho európskym štandardom, nech to stojí, čo stojí. Jedným z najviditeľnejších symbolov „zaostalosti“ boli dlhé, husté brady, ktoré nosila väčšina mužov. V snahe zmeniť samotnú tvár krajiny a vniesť do nej západný vzhľad zaviedol v roku 1705 daň z brady.
Mechanizmus dane bol prísny a precízne prepracovaný. Sadzba sa líšila podľa spoločenského postavenia a majetku každého muža, čím bola daň progresívna. Bohatší a významnejší obyvatelia platili viac. Muži, ktorí zaplatili, si mohli bradu ponechať, no museli pri sebe neustále nosiť špeciálny medený alebo strieborný žetón ako dôkaz splnenia povinnosti. Na jednej strane žetónu bol vyrazený dvojhlavý ruský orol, na druhej precízne zobrazenie brady a fúzov s nápisom: „Daň zaplatená“ a výsmešne „Brada je zbytočná záťaž“. Kto odmietol zaplatiť alebo zabudol žetón, riskoval, že bude na mieste verejne oholený policajnou hliadkou.
Na rozdiel od väčšiny ostatných daní, primárnym cieľom Petra Veľkého nebol zisk, ale kultúrna a symbolická revolúcia. Cár chcel vizuálne odlíšiť nové, moderné Rusko od jeho starej pravoslávnej tradície, kde brada predstavovala významný symbol. Výnimku tvorilo duchovenstvo, ktoré muselo bradu nosiť aj napriek dani. Daň z brady teda nebola ekonomickým nástrojom, ale priamym kultúrnym nátlakom. Ide o extrémny príklad štátnej moci, ktorá nezasahuje len do peňaženiek, ale rovno do fyzického vzhľadu občanov.
Zaujímavosťou je, že podobnú, hoci menej drastickú daň zaviedol aj anglický kráľ Henrich VIII. už v roku 1535 – paradoxne sám bradu nosil.
1. Daň z moču
Na vrchole rebríčka bizarných daní stojí zdanlivo nechutná, no fascinujúca daň z moču, ktorá dokazuje, že starí Rimania nepoznali tabu, keď išlo o financie. Už v 1. storočí nášho letopočtu bol ľudský moč prekvapivo cennou priemyselnou surovinou.
Vďaka vysokému obsahu amoniaku sa využíval v garbiarstve na spracovanie kože, v práčovniach na čistenie a bielenie vlnených tóg a údajne dokonca aj ako jednoduchá ústna voda na belenie zubov. Moč sa zbieral z verejných latrín a amfor umiestnených na uliciach a následne predával remeselníkom.
Tento lukratívny obchod si všimol cisár Nero, ale skutočne ho zlegalizoval a systematicky zdanil až Vespasianus v roku 70. Zaviedol oficiálnu daň (latinsky vectigal urinae), podľa ktorej každý, kto moč zbieral a predával, musel odviesť štátu stanovený poplatok. Vespasianus tak nielen získal nové zdroje financovania cisárskej pokladnice, ale zároveň podporil organizované a efektívne využívanie suroviny. Jeho prínos bol natoľko významný, že v niektorých románskych jazykoch, napríklad v taliančine, sa verejné pisoáre dodnes nazývajú „vespasiani“.
Daň z moču sa však preslávila predovšetkým vďaka jedinečnej historickej anekdote, ktorá dala vzniknúť nesmrteľnému latinskému výroku. Suetonius opisuje, že Vespasianov syn Titus sa sťažoval, že výber peňazí z takého nechutného zdroja je pod úroveň cisára. Vespasianus mu údajne podržal pod nosom zlatú mincu z prvého výberu dane a spýtal sa, či smrdí. Keď Titus odvetil, že nie, cisár pokojne zareagoval: „Atqui e lotio est“ – „A predsa je z moču“. Z tejto krátkej, no výstižnej scény vzniklo známé príslovie Pecunia non olet – peniaze nesmrdia.
Tento príbeh zaujíma prvé miesto v našom rebríčku bizarných daní nielen kvôli svojmu šokujúcemu obsahu, ale aj pre kultúrny odkaz, ktorý pretrval tisíce rokov. Ukazuje pragmatický a často cynický pohľad starých Rimanov. Hodnota peňazí je úplne oddelená od ich pôvodu, nech je akýkoľvek, a štát dokáže zdanením pretaviť aj tie najneočakávanejšie zdroje do financií pre verejné účely.
