Keď si predstavíte Tokio, možno vám napadnú neónmi osvetlené mrakodrapy a svetoznámy systém vysokorýchlostných vlakov alebo filmy ako Akira a Ghost in the Shell, ktoré zobrazujú futuristické Japonsko plné inteligentných robotov a hologramov. Existuje však aj oveľa prozaickejšia stránka Japonska, ktorú v týchto cyberpunkových filmoch nenájdete. Sú to faxové prístroje, diskety a personalizované pečiatky, inými slovami relikvie, ktoré v iných vyspelých krajinách už dávno zanikli, ale v Japonsku sa tvrdošijne udržali.
Pre bežných obyvateľov je zaostávanie v digitálnej technológii a z toho vyplývajúca byrokracia v najlepšom prípade nepohodlné a v najhoršom prípade vás prinúti vytrhať si vlasy, píše CNN. „Japonské banky sú bránami do pekla,“ napísal jeden používateľ Facebooku v miestnej skupine používateľov. Jeden komentátor sarkasticky žartoval: „Možno by pomohlo poslať fax.“
Rozsah problému sa stal desivo jasným počas pandémie Covid-19, keď japonská vláda zápasila s reakciou na celonárodnú krízu pomocou neohrabaných digitálnych nástrojov. V nasledujúcich rokoch sa začali venovať úsiliu na odstránenie tejto medzery, vrátane novovytvorenej digitálnej agentúry a množstva nových iniciatív. Do technologického preteku však vstupujú s desaťročným oneskorením – 36 rokov po príchode world wide webu a viac ako pol storočia po odoslaní prvého e-mailu. Teraz, keď sa krajina snaží premeniť, zostáva otázka: Prečo im to trvalo tak dlho a dokážu ešte dohnať zameškané?
Ako sa sem dostali?
Nebolo to vždy tak. Japonsko bolo v 70. a 80. rokoch predmetom celosvetového obdivu, keď sa spoločnosti ako Sony, Toyota, Panasonic a Nintendo stali všeobecne známymi. Japonsko prinieslo svetu obľúbené zariadenia ako Walkman a hry ako Donkey Kong a Mario Bros. To sa však na prelome storočia zmenilo s nástupom počítačov a internetu.
„Zatiaľ čo sa svet presúval k softvérovo orientovaným ekonomikám, Japonsko so svojimi silnými stránkami v oblasti hardvéru sa softvéru a službám prispôsobovalo pomaly,“ povedal Daisuke Kawai, riaditeľ programu ekonomickej bezpečnosti a inovácií na Tokijskej univerzite. Podľa neho tento problém zhoršilo viacero faktorov. Japonsko nedostatočne investovalo do informačných a komunikačných technológií a s úpadkom elektronického priemyslu japonskí inžinieri hromadne odchádzali do zahraničných spoločností.
To viedlo k nízkej digitálnej gramotnosti vlády a nedostatku kvalifikovaných technických pracovníkov. V priebehu času rôzne ministerstvá a agentúry prijali svoje vlastné nesúrodé IT stratégie, ale nikdy nedošlo k jednotnému tlaku zo strany vlády, čo znamenalo, že verejné služby neboli nikdy riadne modernizované a naďalej záviseli od papierových dokumentov a ručne vyrezávaných personalizovaných pečatí nazývaných hanko, ktoré sa používajú na overovanie totožnosti.
Existovali aj kultúrne faktory. „Japonské spoločnosti sú známe svojou kultúrou neochoty riskovať, hierarchickým systémom založeným na starších a pomalým rozhodovacím procesom založeným na konsenze. Všetko to brzdilo inovácie,“ povedal Kawai. „Vďaka prudkému poklesu pôrodnosti má Japonsko oveľa viac starých ľudí ako mladých. Tento nadmerný podiel starších ľudí znamenal väčšiu nedôveru k novým technológiám, opatrnosť voči digitálnemu podvodu, preferenciu tradičných metód, ako je hanko, a relatívne malý dopyt alebo tlak na digitálne služby,“ uviedol.
„Táto apatia bola veľmi rozšírená,“ povedal Jonathan Coopersmith, emeritný profesor histórie na Texas A&M University. Malé podniky a jednotlivci necítili potrebu prejsť z faxov na počítače: prečo kupovať drahé nové zariadenia a učiť sa ich používať, keď fax fungoval dobre a v Japonsku ho aj tak používal každý?
Väčšie spoločnosti a inštitúcie, ako sú banky alebo nemocnice, považovali potenciálny prechod za príliš rušivý pre každodenné služby. „Čím ste väčší, tým je ťažšie zmeniť sa, najmä pokiaľ ide o softvér,“ povedal Coopersmith, ktorý o vzťahu Japonska k faxu napísal v roku 2015 knihu venovanú tomuto zariadeniu.
Predstavovalo to aj právny problém. Akákoľvek nová technológia si vyžaduje nové zákony, napríklad ako elektrické skútre vyvolali nové dopravné predpisy alebo ako sa krajiny po celom svete po boome umelej inteligencie snažia legislatívne riešiť deepfake a autorské práva AI. Digitalizácia Japonska by si podľa Coopersmitha vyžadovala zmenu tisícov predpisov a zákonodarcovia jednoducho nemali žiadny dôvod tak urobiť. Koniec koncov, digitalizácia nie je kľúčovou otázkou, ktorá ovplyvňuje hlasovanie vo voľbách. Zhrnul to takto: „Prečo by som sa chcel stať súčasťou digitálneho sveta, ak to nie je potrebné?“
Pandémia digitalizáciu potlačila
Výsledkom bolo, že Japonsko desaťročia zostávalo uviaznuté pri starej technológii, aj keď v iných oblastiach dosahovalo pokrok, čo vytvorilo dokonalý rozpor. Japonsko má svetovú úroveň v oblasti robotiky a leteckého priemyslu a v každodennom živote ponúka veci, ktoré zahraničných turistov ohromujú, ako sú bezpečné a čisté verejné priestory, všadeprítomné automaty a obchody s rýchlym občerstvením, široko dostupná verejná doprava a komplexný systém vysokorýchlostných vlakov.
V porovnaní s tým sú jeho digitálne nedostatky ešte výraznejšie. V roku 2018 vyvolal vtedajší japonský minister pre kybernetickú bezpečnosť pobúrenie a nedôveru, keď vyhlásil, že nikdy nepoužíval počítač, pretože „také veci“ robili jeho sekretárky – o pár dní neskôr však svoje výroky stiahol. Až v roku 2019 posledná spoločnosť v Japonsku, ktorá ešte prevádzkovala pagery, konečne ukončila svoje služby – desaťročia po tom, čo osobné komunikačné zariadenia nahradili mobilné telefóny.
„Prevaha starej technológie tiež vytvorila nekonečnú byrokraciu. Otvorenie bankového účtu alebo registrácia na bývanie môže vyžadovať pečiatku hanko spolu s dokumentmi s osobnými údajmi, o ktoré musíte osobne požiadať na miestnom úrade,“ povedal Kawai.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
