Sadnete si do bežného auta s malým motorom, pozriete sa na prístrojovú dosku a uvidíte číslo 240, prípadne aj viac. Realita? Váš tátoš sa zadýcha už pri stotridsiatke na diaľnici.
Tento zdanlivý nezmysel, ktorý nájdete v starších jazdenkách aj nových modeloch, nie je konštrukčnou chybou ani prejavom prehnaného optimizmu inžinierov. Za vysokými číslami sa skrýva pragmatická kombinácia psychológie, šetrenia nákladov a nenápadnej manipulácie s vaším egom. Píše o tom aj zive.aktuality.sk.
Zoberme si ako príklad legendárnu „dvojkovú“ Fabiu s trojvalcovým motorom 1.2 HTP. Toto auto má mnoho kvalít, no trhanie rýchlostných rekordov medzi ne nepatrí. Výrobca férovo priznáva, že maximálka sa hýbe niekde okolo hranice 160 kilometrov za hodinu.
Napriek tomu, ak sa pozriete na tachometer, stupnica hrdo končí na čísle 240. Prečo automobilka mrhá miestom na ciferníku pre rýchlosti, ktoré auto nikdy nedosiahne ?
Ľudský mozog a oko fungujú v určitých vzorcoch. Najčastejšie jazdíme rýchlosťami medzi 90 až 130 km/h. Dizajnéri sa preto snažia tieto kľúčové hodnoty umiestniť do hornej časti ciferníka, ideálne do stredu zorného poľa alebo na pozíciu „dvanásť hodín“. Aby sa tam tieto čísla zmestili a stupnica pôsobila vyvážene, musí pokračovať ďalej, aj keď ručička sa do pravej časti spektra v reálnej premávke nikdy nepozrie.
Keď ide o peniaze, logika ide bokom
Druhý dôvod je čisto ekonomický a pre automobilový priemysel typický. Výroba jedného univerzálneho dielu je vždy lacnejšia než produkcia piatich rôznych verzií. Predstavte si výrobnú linku, ktorá chrlí tisíce prístrojových dosiek denne.
Pre koncern je finančne výhodnejšie namontovať rovnaký tachometer do základnej verzie s najslabším motorom aj do ostrej športovej verzie RS. Rozdiel v cene výroby dvoch odlišných grafík by bol pri miliónových sériách obrovský. Extrémom je v tomto smere značka Dacia, ktorá v minulosti bez okolkov montovala identické „budíky“ do benzínových aj naftových verzií, pričom otáčkomer jednoducho nemal vyznačené červené pole pre diesel.
Marketingové oddelenia však v tomto príbehu zohrávajú vlastnú, trochu zákernú úlohu. Auto, ktoré má na tachometri 240, vyzerá v showroome podvedome lepšie a výkonnejšie než to, ktoré tam má úprimných 160. Je to hra na city kupujúceho. Vyššie číslo evokuje potenciál, silu a dynamiku, aj keď ju pod kapotou v skutočnosti nemáte.
Japonci na to išli opačne
Zaujímavou výnimkou je Japonsko, kde sa na európske marketingové triky pozerajú s odstupom. Domáce automobilky tam dlhé roky dodržiavali dohodu a maximálnu rýchlosť áut obmedzovali na 180 km/h. Tomu zodpovedali aj tachometre, ktoré jednoducho vyššie číslo neukazovali. Aby však ciferník nevyzeral prázdny alebo „odrezaný“, dizajnéri upravili rozostupy medzi číslami.
V Európe sa podobnou cestou nedávno vydalo Volvo, ktoré z bezpečnostných dôvodov zaviedlo plošný limit 180 km/h pre všetky svoje nové modely. Ich digitálne tachometre síce ukazujú maximálne 200, no v tomto prípade ide skôr o estetické zaokrúhlenie než o snahu ohúriť vodiča nereálnymi hodnotami.
S nástupom digitálnych kokpitov a displejov namiesto klasických ručičiek sa tento problém pomaly stáva minulosťou. Obrazovka znesie všetko a softvér dokáže zobrazenie prispôsobiť aktuálnemu jazdnému režimu.
