Európska únia čoraz častejšie naráža na hranice rozhodovania jednomyseľnosťou. Opakované blokovanie kľúčových rozhodnutí, najmä zo strany Maďarska a v niektorých prípadoch aj Slovenska, prinútilo Brusel hľadať nové právne a politické cesty, ako presadiť dohodu bez súhlasu všetkých. Hoci tieto postupy prinášajú výsledky, odborníci upozorňujú, že môžu mať vážne dôsledky pre súdržnosť Únie aj jej právny poriadok.
Na nedávnom summite európskych lídrov sa odohral moment, ktorý by bol ešte pred pár mesiacmi nepredstaviteľný. Členské štáty sa dohodli na vydaní spoločného dlhu krytého rozpočtom EÚ, aby zabezpečili financovanie Ukrajiny v čase pokračujúcej vojny. Kľúčové však bolo, že tento krok sa obišiel bez jednomyseľného súhlasu, uviedol portál Euronews.
Do mechanizmu sa zapojili iba krajiny ochotné spolupracovať, zatiaľ čo Maďarsko, Slovensko a Česko zostali mimo. Výsledkom bolo zabezpečenie približne 90 miliárd eur pre roky 2026 a 2027 – a zároveň jasný signál, že požiadavka jednomyseľnosti už nemusí byť neprekonateľnou prekážkou.
Právne skratky namiesto politického konsenzu
Brusel sa pri tomto kroku oprel o princíp posilnenej spolupráce, ktorý umožňujú samotné európske zmluvy. Ide len o jeden z viacerých právnych nástrojov, ktoré Únia v poslednom období aktivovala, aby prelomila patovú situáciu.
Podobne postupovala aj pri využití článku 122 zmlúv, ktorý umožňuje rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou v čase vážnych hospodárskych kríz. Tento článok bol použitý na predĺženie zmrazenia ruských aktív v EÚ, čím sa obišla potreba súhlasu všetkých členských štátov – vrátane Maďarska a Slovenska, ktoré dovtedy držali v rukách veto.
Hoci ide o legálne postupy, viacerí experti upozorňujú, že sú politicky citlivé a právne zraniteľné.
Podľa analýzy politológa Michala Ovádka z University College London bolo v EÚ od roku 2011 uplatnených 46 viet naprieč 38 témami. Najčastejšie tak urobilo Maďarsko – až v 19 prípadoch. Nasleduje Poľsko so siedmimi vetami, pričom Slovensko zablokovalo dve rozhodnutia, obe v tomto roku.
Maďarsko pravidelne brzdí spoločné vyhlásenia v oblasti zahraničnej politiky, ale aj konkrétne kroky smerujúce k podpore Ukrajiny či jej vstupu do EÚ. Výsledkom sú vyhlásenia „EÚ-26“, ktoré síce vyjadrujú politickú jednotu väčšiny, no nemenia fakt, že pri zásadných rozhodnutiach je stále potrebná jednomyseľnosť.
Komisia mení taktiku
Podľa diplomatických zdrojov Európska komisia dnes cielene pripravuje legislatívu tak, aby sa vyhla nutnosti jednomyseľného schvaľovania. Typickým príkladom je plán REPowerEU, ktorý má do roku 2027 úplne ukončiť dovoz ruských fosílnych palív.
Kým po invázii Ruska na Ukrajinu dostali Maďarsko a Slovensko výnimky zo sankcií na dovoz ropy, nový prístup sa snaží tieto výnimky obísť. Samotná cestovná mapa nie je právne záväzná, no konkrétne legislatívne opatrenia budú prijímané kvalifikovanou väčšinou. To znamená, že aj odporujúce štáty budú musieť rozhodnutia rešpektovať.
Budapešť aj Bratislava už avizovali, že sa obrátia na súd.
Jedným z možných riešení je model tzv. koalície ochotných, teda skupiny štátov, ktoré sú pripravené ísť ďalej bez ostatných. Tento koncept podporuje aj bývalý šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi, ktorý ho označuje za pragmatický federalizmus.
EÚ už má s týmto prístupom skúsenosti – Schengenský priestor či niektoré finančné a migračné iniciatívy vznikli práve takto. Podľa viacerých lídrov ide o politicky prijateľnejšiu cestu než otvorené rušenie práva veta.
Jednomyseľnosť zohráva kľúčovú úlohu aj pri rozširovaní EÚ. Každý krok prístupových rokovaní musí schváliť všetkých 27 štátov. Maďarský premiér Viktor Orbán síce koncom roka 2023 dočasne ustúpil pri začatí rokovaní s Ukrajinou, no následne blokuje otváranie jednotlivých kapitol.
Predseda Európskej rady António Costa navrhoval zmenu pravidiel, ktorá by proces zrýchlila, no tá by si vyžadovala zmenu zmlúv – a tú Budapešť odmieta. Medzitým Komisia aspoň urýchľuje technické prípravy, aby sa po politickom súhlase nestrácal čas.
Riziká obchádzania veta
Odborníci upozorňujú, že systematické obchádzanie odporujúcich štátov môže viesť k právnym sporom a oslabeniu dôvery. Maďarsko a Slovensko už avizovali žaloby proti legislatíve REPowerEU aj proti využitiu článku 122.
Podľa analytikov síce Únia krátkodobo získa čas, no verdikty súdov môžu prísť až o niekoľko rokov – a dovtedy bude problém len odsunutý.
Zároveň platí, že právo veta mnohé krajiny vnímajú ako poslednú poistku ochrany národných záujmov a ako nástroj vyrovnávajúci rozdiely medzi veľkými a malými štátmi. Jeho oslabovanie preto môže otvoriť nové konflikty tam, kde dnes ešte neexistujú.
