Pamätáte si, keď sa v zime stačilo prejsť s lyžami na pleci kúsok za dedinu a celý víkend ste strávili na miestnom svahu? Tieto časy, žiaľ, nenávratne miznú.
Malé vleky, ktoré boli kedysi pýchou obcí v okolí Žiliny a Rajeckej doliny, prehrávajú boj s prírodou aj ekonomikou. Zostávajú po nich len hrdzavé konštrukcie a spomienky na sezóny, keď ešte existovala skutočná zima. Píšu o tom aktuality.sk.
Kým veľké rezorty ako Jasná či Veľká Rača bojujú o turistov modernými lanovkami a službami, malé „domáce“ strediská ticho umierajú. Žilinský kraj, tradičná bašta lyžovania, sa mení. Nájsť pokojný svah s rodinnou atmosférou, kde lístok nestojí majetok a kde vás vlekár pozná po mene, je čoraz väčšia vzácnosť. Slabé zimy a vysoké náklady na údržbu urobili z mnohých populárnych miest len technické pamiatky v krajine.
Keď bol vlek takmer v každej doline
Druhá polovica minulého storočia bola pre slovenské lyžovanie zlatou érou. Ondrej Šedo z projektu Zapomenuté lyžařské vleky pripomína, že v roku 1985 u nás fungovalo takmer 800 vlekov. Dnes mnohé z nich existujú už len v spomienkach pamätníkov. Michal Stehlík si vybavuje atmosféru v Malej Lučivnej: „Kopec vždy vyzeral fantasticky. Zažil som tam snáď najlepšiu prašanovú lyžovačku v živote. Bol to taký underground, stredisko, ktoré nepoznalo veľa ľudí. Kým vo Vrátnej bolo plno, tam takmer nikto.“
Tieto miesta mali svoje neopakovateľné čaro. Vleky z drevených latiek, lístky za pár korún a víchrice, ktoré lyžiarov takmer odfúkli zo sedačiek. Dnes? V Malej Lučivnej sa vlek pokazil a jeho oprava je v nedohľadne. Podobný osud postihol aj obľúbený Holý diel pri Višňovom. Patrícia Kaisová spomína, ako tam trávila detstvo: „Na „Holák“ sme chodievali takmer každú zimu. Svah bol miestami poriadne strmý.“ Posledné roky však priniesli namiesto snehu len ostré skaly a ticho.
Rajecká dolina ako cintorín vlekov
Región Rajeckej doliny je dokonalým príkladom tohto úpadku. Kedysi tu fungovala hustá sieť vlekov, dnes väčšina z nich stojí. Ski Park Rajecká Lesná, ktorý dokázal obslúžiť dvetisíc ľudí za hodinu, je zatvorený už sedem rokov. Pavol Vričan, bývalý zástupca starostky, to zhrnul jasne: „Pamätám si časy, keď tam bývalo meter prírodného snehu. Nebolo treba ani zasnežovanie. Neskôr už bez neho nebolo možné fungovať, a dnes by to bolo finančne neúnosné.“
Niektoré vleky sa zmenili na „zombie“ atrakcie – existujú, ale ožívajú len výnimočne. Pavol Smuda vlastní vlek v Zbyňove, ktorý spustí možno raz za tri roky, keď príroda dopraje sneh. „Lyžuje sa len vtedy, keď napadne sneh, zasnežovanie tam nie je a svah sa neupravuje, funguje to ako kedysi. Napriek tomu ho udržiavam v prevádzkovom stave,“ hovorí majiteľ, ktorý sa snaží zachovať aspoň kúsok tradície. O iných miestach, ako napríklad vlek v Kunerade či Lietavskej Svinnej, sa dnes dočítate už len v archívoch, hoci ponúkali parametre porovnateľné s veľkými strediskami.
Poslední mohykáni vzdorujú počasiu
Napriek nepriazni osudu v doline stále bojujú o prežitie dve strediská – Čičmany a Fačkovské sedlo. Javorinka v Čičmanoch sa snaží udržať krok vďaka technickému zasnežovaniu. Viktor Hajster dúfa, že sa im podarí otvoriť ešte pred Vianocami: „Aktuálne zasnežujeme a radi by sme spustili prevádzku 20. decembra. Minulú sezónu sa nám podarilo fungovať až do konca jarných prázdnin.“
Naopak, Skiarena Fačkovské sedlo je v ťažšej pozícii. Bez umelého snehu sú závislí na rozmaroch počasia. „Sneh zatiaľ nemáme, počasie nám nepraje a momentálne nezasnežujeme. Rátame však s tým, že by sme fungovali len cez víkendy, tak ako minulý rok,“ priznáva zamestnankyňa tamojšieho penziónu.
