Turbulencia patrí k najčastejším a zároveň najnepríjemnejším javom, s ktorými sa cestujúci počas letu môžu stretnúť. Hoci väčšinou ide len o krátke „poskakovanie“ lietadla, v niektorých prípadoch môže byť natoľko silná, že spôsobí zranenia či núdzové pristátie. Odborníci zároveň varujú, že vplyvom klimatických zmien sa výskyt aj intenzita turbulencií zvyšuje, a to najmä na vybraných frekventovaných trasách po celom svete.
Atmosféra sa správa podobne ako rieka – pokiaľ nič nebráni prúdeniu, vzduch plynie hladko. Ak však narazí na prekážku, ako je hora či búrka, prúd sa naruší a vzniká rozvírený pohyb, turbulencia, jeden z najťažšie predvídateľných javov pre pilotov. Informuje portál CNN.
V miernej až extrémnej forme sa tento jav vyskytne po celom svete desiatky tisíc krát ročne. Väčšina cestujúcich ho zažije ako krátke „poskakovanie“ stroja, no v ťažších prípadoch môže spôsobiť aj poškodenie lietadla, dočasnú stratu kontroly či vážne zranenia. Podľa amerického Národného úradu pre bezpečnosť dopravy zaznamenali v USA medzi rokmi 2009 a 2024 viac než 200 vážnych zranení spôsobených turbulenciou.
Dobrou správou je, že úmrtia sú veľmi zriedkavé a pripútanie bezpečnostným pásom takmer vždy zabráni ťažkým zraneniam. Horšou správou je, že turbulencia sa podľa vedcov zintenzívňuje – a najmä na niektorých frekventovaných trasách bude ešte horšia v dôsledku otepľovania planéty.
Kde je vo vzduchu najviac „hrbolov“?
Web Turbli, špecializovaný na predpovede turbulencií, analyzoval viac než 10-tisíc leteckých trás a zostavil rebríček tých najotrasnejších. Zdroje dát zahŕňali americkú Národnú agentúru pre oceán a atmosféru či britský meteorologický úrad.
Turbulencie dokážu pôsobiť naozaj hrozivo. Zdroj: X/Planesanity
Najturbulentnejšia trasa sveta meria len 193 kilometrov – spája argentínske mesto Mendoza s čílskym Santiagom. Ponúka síce nádherné výhľady na zasnežené vrcholy Ánd, no práve tieto pohoria sú obrovskou nehybnou prekážkou, ktorá výrazne narúša prúdenie vzduchu. Vznikajú tak vlny, ktoré sa lámu podobne ako morské vlny na pobreží, a spôsobujú silnú turbulenciu.
Z desiatich najotrasnejších leteckých trás sveta väčšina vedie ponad hory – či už ide o Andy alebo Himaláje. V USA dominujú „hrboľaté“ lety cez Skalnaté vrchy z Denveru a Salt Lake City.
V Európe dominujú Alpy
V Európe patria medzi najhoršie trasy najmä letecké spojenia ponad Alpy, kde sa stretávajú prudké vetry a členitý horský terén.
Rebríčku kraľuje let z francúzskeho Nice do Ženevy, ktorý má priemernú intenzitu turbulencie 16,065 edr. Nasledujú spojenia Nice – Zürich a Miláno – Zürich, pričom väčšina z prvej desiatky vedie medzi mestami vo Francúzsku, Švajčiarsku a severnom Taliansku. Do zoznamu sa dostali aj trasy ako Nice – Lyon, Ženeva – Benátky či Benátky – Zürich. Spoločným menovateľom je prelet ponad alebo popri Alpách, ktoré svojou masívnou hradbou pravidelne rozkývajú aj skúsených cestujúcich.
Eddy Dissipation Rate (EDR), po slovensky najčastejšie miera disipácie vírov alebo rýchlosť disipácie turbulentnej energie, je fyzikálna veličina používaná v aerodynamike, meteorológii a modelovaní turbulencie na opis toho, ako rýchlo sa energia turbulentných vírov premieňa na teplo (čiže „stráca“) v dôsledku viskózneho trenia.
Neviditeľná hrozba: čistovzdušná turbulencia
Okrem hôr existuje aj turbulencia, ktorá sa objaví bez akýchkoľvek viditeľných znakov – tzv. clear-air turbulence. Najčastejšie sa vyskytuje v blízkosti tryskových prúdov – rýchlych „riečok“ vzduchu vo vysokej atmosfére, kde lietadlá bežne letia. Vzniká pri prudkej zmene rýchlosti alebo smeru vetra s výškou (tzv. strih vetra) a je ťažko predvídateľná.
Typickým príkladom je 515-kilometrová trasa medzi japonskými mestami Natori a Tokoname. Japonsko má mimoriadne silný tryskový prúd, ktorý vzniká stretom studeného sibírskeho vzduchu s teplými prúdmi od Pacifiku.
Podobný efekt nastáva aj na východnom pobreží USA či v severnom Atlantiku, kde sa teplý Golfský prúd mieša so studeným kanadským vzduchom. Práve tu patria tryskové prúdy k najsilnejším na svete.
Klimatická zmena pridáva na sile
Podľa výskumov sa čistovzdušná turbulencia zosilňuje v dôsledku klimatickej zmeny. Rastúce teplotné rozdiely vo vyššej atmosfére zvyšujú nestabilitu vetrov a tým aj výskyt turbulencie. Štúdia z roku 2023 ukázala, že nad severným Atlantikom bola v roku 2020 silná turbulencia o 55 % častejšia ako v roku 1979. Do konca storočia môže počet takýchto prípadov celosvetovo vzrásť na dvojnásobok či trojnásobok.
Ďalším výrazným zdrojom turbulencie sú búrky, najmä v tropických oblastiach. Prudké stúpajúce prúdy v búrkových oblakoch môžu lietadlo „pretriasť“ v priebehu sekúnd. Piloti sa im snažia vyhýbať pomocou palubného radaru, no predpovede nie sú vždy stopercentné a búrky môžu generovať aj nečakané výboje vetra.
Príkladom je incident z minulého roka, keď let z Londýna do Singapuru pravdepodobne uviazol medzi dvomi silnými búrkami nad Mjanmarskom.
Odborníci zdôrazňujú, že lietanie je stále najbezpečnejším spôsobom dopravy. Moderné lietadlá sú navrhnuté tak, aby vydržali aj silné otrasy. Najjednoduchšou ochranou pred zranením je pritom stále to isté: mať zapnutý bezpečnostný pás po celý let.
Aj vďaka modernej meteorológii dnes vieme predpovedať približne 75 % turbulencií. No s rastúcim globálnym otepľovaním a rozvojom leteckej dopravy sa cestujúci na mnohých obľúbených trasách musia pripraviť na to, že obloha bude čoraz „hrboľatejšia“.
