V roku 1895, keď automobilizmus ešte len písal svoje prvé kapitoly, rozhodla mestská rada Bratislavy o výstavbe rafinérie minerálnych olejov. Projekt, ktorý schválili v Budapešti, bol vizionársky. Nový závod postavili v Mlynskej záhrade pri Dunaji a pomenovali ho Apollo – podľa postavy z gréckej mytológie.
Na ploche 7,5 hektára začala rafinéria spracúvať ropu z Kaukazu, Haliče a neskôr aj z Rumunska, Texasu či bývalého ZSSR. Používala na tú dobu pokročilé technológie a produkovala napríklad petrol, benzín, ligroín, cerezín, sviečky, chladiaci ľad i rôzne mazivá. V medzivojnovom období dokonca vlastnila vlastné ropné polia a čerpacie stanice. Osudný pre fabriku bol nálet v roku 1944. Hoci sa výroba po vojne obnovila, už nikdy nedosiahla predchádzajúcu úroveň. V roku 1963 Apollo ukončilo svoju činnosť.
V 50. rokoch hľadala vláda riešenie, ako nahradiť zničenú rafinériu. Výstavba novej sa začala v bratislavskom Vlčom hrdle až v roku 1956 po dohode o dodávkach sovietskej ropy. Už v roku 1957 bola do prevádzky uvedená prvá jednotka – atmosféricko-vákuová destilácia s kapacitou 122 000 ton ročne. V nasledujúcich rokoch pribúdali ďalšie technológie: rafinácia palív, elektrostatické odsoľovanie, etylizácia benzínu či teplárenské bloky. Do roku 1961 už závod spracúval milión ton ropy ročne.
Zásadný posun priniesol február 1962, keď do Slovnaftu začala prúdiť ropa cez nový ropovod Družba. Slovnaft sa postupne menil z čisto rafinérskeho podniku na rafinérsko-petrochemický komplex európskeho významu. Vybudovali sa zariadenia na selektívnu rafináciu, reformingy na výrobu vysokooktánových benzínov či hydrogenačné procesy.
Kľúčovým produktom sa stal etylén, ktorý sa spracúval na polyetylén Bralen. K tomu pribudla výroba syntetických chemikálií ako fenol, acetón, etylbenzén či glykoly. Do roku 1970 mal Slovnaft kapacitu 6 miliónov ton ročne. Medzi rokmi 1970 – 1980 Slovnaft vybudoval rozsiahly petrochemický komplex. Pribudla výroba polypropylénu Tatren, dimetyltereftalátu a rozšírená bola výroba aromátov. Vznikol moderný výrobný základ s významnými objemami plastových granulátov. Ruka v ruke s výrobou postupovala aj ekologizácia – čistiareň odpadových vôd, hydraulická ochrana spodných vôd a spaľovne odpadu patrili medzi najvyspelejšie na svete.
Rok 1989 znamenal nielen spoločenský prevrat, ale aj hlbokú transformáciu Slovnaftu. Podnik sa stal akciovou spoločnosťou a prešiel manažérskou privatizáciou. Rozšíril obchodné aktivity od nákupu ropy až po vlastnú sieť čerpacích staníc. Investovalo sa do informačných systémov, skladovania a expedície. Modernizácia rafinérie pokračovala projektom EFPA (Environmental Fuel Project Apollo), ktorý zavŕšil posun k výrobe kvalitných nízkosírnych a bezolovnatých palív.
Zlomový bol rok 2000 – do prevádzky bol uvedený komplex EFPA a Slovnaft sa zaradil medzi najmodernejšie rafinérie v Európe. V tom istom období podpísal strategické partnerstvo s maďarským koncernom MOL. O rok neskôr sa stal jeho súčasťou. V roku 2004 – spolu so vstupom Slovenska do EÚ – bol Slovnaft už plne integrovaný do skupiny MOL. Pribudla veľkokapacitná hydrogenačná jednotka HRP 7 a v roku 2005 aj výrobná linka PP3 na polypropylén, ktorá trojnásobne zvýšila produkciu.
Spolu s novou výrobou vysokohustotného polyetylénu v maďarskom TVK vytvoril Slovnaft základ najväčšieho producenta polyolefínov v strednej Európe.
Lidl Slovenská republika – dominanta maloobchodu
Lidl patrí medzi najväčšie reťazce v oblasti potravín a spotrebného tovaru, ktoré zásobujú slovenské domácnosti. Vďaka širokej sieti predajní a konkurenčným cenám mení spotrebiteľské návyky a tlačí na zvyšovanie kvality služieb v maloobchode. Spoločnosť zamestnáva tisíce ľudí a aktívne podporuje lokálnych dodávateľov.
V roku 2024 dosiahol Lidl obrat 2,09 miliardy eur, čo predstavuje medziročný nárast o 10,4 %. Spoločnosť prevádzkuje viac než 180 predajní po celom Slovensku a zamestnáva viac ako 4 000 ľudí.
Z Nemecka do celého sveta
Z malého veľkoobchodu v Neckarsulme sa za necelé storočie stal jeden z najvplyvnejších a najúspešnejších potravinových reťazcov sveta. V roku 2006 sa Lidl stal prvým diskontným reťazcom, ktorý do svojho trvalého sortimentu zaradil produkty s označením Fairtrade pod vlastnou značkou Fairglobe. O jedenásť rokov neskôr sa rozhodol prekročiť Atlantik – v roku 2017 otvoril svoje prvé predajne v USA, čím vstúpil na jeden z najkonkurenčnejších trhov sveta. V roku 2018 nadviazal partnerstvo s nemeckou organizáciou Bioland, čo ďalej posilnilo pozíciu Lidla v oblasti udržateľnosti a ekologickej produkcie.
Na slovenský trh vstúpil Lidl v septembri 2004, keď otvoril naraz 14 predajní. Do konca roka ich bolo už 39 a tempo rozširovania sa odvtedy nezastavilo. V roku 2019 spustil online predaj aj na Slovensku a v roku 2025 sa očakáva, že dosiahne hranicu 172 predajní v celej krajine. Kým v roku 2003 zamestnával Lidl približne 80 000 ľudí v celej Európe, o šestnásť rokov neskôr – v roku 2019 – to už bolo viac ako 287 000. Reťazec vtedy prevádzkoval vyše 10 500 predajní v 29 krajinách vrátane USA, čím sa zaradil medzi najväčších maloobchodných predajcov potravín na svete.
História Lidla sa začala písať už v 30. rokoch 20. storočia. V meste Neckarsulm vznikla spoločnosť Lidl & Schwarz KG ako veľkoobchod s potravinami. Práve tam sídli aj dnešné medzinárodné ústredie firmy. Skutočný zlom však nastal až v roku 1973, keď bola v nemeckom Ludwigshafene otvorená prvá maloobchodná predajňa Lidl. Diskontný model sa rýchlo ujal – už do roku 1988 mal Lidl v Nemecku viac ako 450 predajní a vyše 5 000 zamestnancov. Medzinárodná expanzia sa začala v roku 1989, keď Lidl otvoril svoju prvú zahraničnú predajňu vo Francúzsku. Odtiaľ sa jeho koncept jednoduchej, rýchlej a cenovo dostupnej kúpy rýchlo rozšíril do celej Európy.
Slovenské elektrárne – stratég energetickej bezpečnosti
Ako dominantný dodávateľ elektrickej energie na Slovensku, Slovenské elektrárne zabezpečujú stabilitu a rozvoj energetickej siete. Prevádzkujú jadrové, vodné a tepelné elektrárne, čím zaisťujú diverzifikáciu zdrojov energie. Ich rozhodnutia majú zásadný vplyv na energetickú politiku a ekonomickú stabilitu krajiny.
V roku 2024 vyrábali približne 55 % elektrickej energie v krajine. Spoločnosť investuje do modernizácie a rozvoja zelených technológií, aby zabezpečila energetickú bezpečnosť krajiny.
Z vodnej elektrárne na celoslovenský unikát
Slovensko prešlo za vyše 140 rokov cestou od prvých pokusov s elektrinou v mlyne a malou vodnou elektrárňou až po vyspelý energetický sektor so strategickými jadrovými zdrojmi a zahraničnými investormi. Elektrina sa na území Slovenska objavila koncom 19. storočia. V roku 1884 bola v Bratislave uvedená do prevádzky prvá elektráreň v mlyne S. Ludwiga. V roku 1889 vznikla v Krompachoch prvá vodná elektráreň s výkonom 22 kW. V nasledujúcich desaťročiach vznikalo ďalšie infraštruktúrne zázemie, no až znárodnenie po druhej svetovej vojne výrazne zmenilo energetický sektor.
V roku 1942 vznikla akciová spoločnosť Slovenské elektrárne, ktorá sa stala nositeľom rozvoja energetickej siete. Začala sa výstavba 100 kV prenosovej siete a hydrocentrál v Ilave, Dubnici a na Orave. Po vojne boli energetické podniky znárodnené a vytvorila sa jednotná elektrizačná sústava. V roku 1958 sa začala výstavba 400 kV vedenia a o dva roky neskôr bola dokončená elektrifikácia všetkých obcí.
Po roku 1969 vznikol trust Slovenské energetické podniky (SEP) ako vrcholný energetický orgán Slovenska. Od roku 1977 fungoval ako koncern s tromi rozvodnými a štyrmi výrobnými podnikmi. V roku 1988 vznikol štátny podnik SEP Bratislava. Po Nežnej revolúcii sa z neho vyčlenili ZSE, SSE a VSE ako samostatné podniky. Dnes sú čiastočne v rukách zahraničných investorov ako E.ON či EPH. Slovenské elektrárne ako akciová spoločnosť vznikli v roku 1994. V roku 2000 prebehla ich reorganizácia a výsledkom boli tri nezávislé subjekty: samotné Slovenské elektrárne, prevádzkovateľ prenosovej sústavy SEPS a Tepláreň Košice.
Talianska skupina Enel sa stala v roku 2006 majoritným vlastníkom Slovenských elektrární. Získala 66 % podiel za 839 mil. eur. V tom čase portfólio tvorili atómové elektrárne v Mochovciach a Bohuniciach, tepelne elektrárne Vojany a Nováky a viac ako 30 vodných elektrární. Spolu to predstavovalo 5 251 MW inštalovaného výkonu. Po roku 2008 sa modernizovali Mochovce aj Bohunice, kde bol zvýšený výkon blokov a zlepšená účinnosť. V oblasti OZE sa začalo so spoluspaľovaním biomasy v Novákoch a Vojanoch. Založením dcérskej firmy SE Predaj v roku 2009 rozšírili elektrárne aj svoju obchodnú aktivitu.
V decembri 2015 podpísal Enel dohodu s EPH o predaji svojho podielu. V roku 2016 sa EPH cez spoločnosť EP Slovakia BV stal spolumajiteľom Slovak Power Holding, ktorý vlastní 66 % akcií Slovenských elektrární. Významná etapa privatizácie sa tým uzavrela a slovenská energetika vstúpila do novej kapitoly kombinovaného domáceho a zahraničného riadenia.
Tieto firmy dnes výrazne formujú slovenskú ekonomiku a spoločnosť. Ovládajú kľúčové sektory, poskytujú tisíce pracovných miest a určujú tempo inovácií i rozvoja. Ich vplyv sa prejavuje nielen na trhoch, ale aj v životoch každého Slováka. Sledujúc ich kroky, môžeme lepšie porozumieť budúcnosti Slovenska.
