Naznačuje, že hranice by sa mohli postupne posúvať až k absurdnej predstave, že ľudia budú raz „prechádzať hranice na pieseň“.
Skladateľ je známy nielen svojou tvorbou, ale aj netradičným umeleckým menom. V minulosti sa stretol aj s posmešnými prezývkami, ktoré si však dokázal vziať s nadhľadom. Spomína, že ho niektorí ľudia volali Trabant Orgasmovič Gauner, pričom prirovnával toto pomenovanie k vlastnej skúsenosti so starým trabantom. V čase, keď nemal iné možnosti, ním prevážal hudobné nástroje po Prahe.
„Ja som jazdil jeden čas trabantom. Je to lacné a pracovité auto. Vošla sa mi dovnútra harfa alebo dva kontrabasy chrbtom k sebe a na streche som mal špeciálny držiak a tam som mal napríklad štyri tympány. Takto som vozil svoj symfonický orchester po Prahe,“ popísal skladateľ.
Aj dnes pokračuje v hudobných projektoch, ktoré majú široký záber. Na marec pripravuje koncert venovaný televíznej hudbe, ktorý realizuje spolu so Sašom Hemalom. Projekt s názvom Hudba z bedne má pripomenúť význam televíznych melódií, zneliek a seriálovej hudby, ktoré sa hlboko zapísali do kolektívnej pamäti divákov. Podľa Bauera má tento druh hudby mimoriadnu silu, často väčšiu, než si ľudia uvedomujú, pretože ich sprevádza každodenným životom a podvedome formuje ich emócie.
Celý príbeh okolo slovenskej hymny tak podľa neho nie je len sporom o noty a aranžmán, ale symbolickým konfliktom medzi umeleckou slobodou a politickým výkladom národných symbolov. Práve Slovensko sa v tomto prípade stalo miestom, kde sa tieto dve roviny stretli najviditeľnejšie.
